VikiNO

Nesmieš čítať také články, musíš si všímať iba to pekné a pozitívne okolo seba“ . Tieto a iné ,,užitočné“ rady sme dostávali. Práve naopak, príbehy iných rodičov boli pre mňa nesmierne dôležité na mojej ceste ďalej. A preto som sa rozhodla v tento mesiac pozbierať v sebe silu a podeliť sa s vami o náš príbeh.

Po viac ako roku túžobného očakávania tehotenstva, sme sa dočkali. Počula som tlkot malilinkatého srdiečka a celá šťastná a vystrašená zároveň som utekala domov s prvou fotkou zo sona. Napriek všade spomínanej korone sme si vrámci možnosti užívali každý deň. Veľa času sme trávili na prechádzkach po prírode, strávili sme spolu krásnych 9 mesiacov bez komplikácií. Čas sa postupne krátil a obaja sme sa manželom už nevedeli dočkať, kedy objímeme naše dieťatko. V piatok som mala kontrolu v nemocnici, pani doktorke sa nepáčili výsledky CTG, takže si nás nechali cez noc na pozorovaní. Napriek tomu, že nás okamžitý príjem a hneď na pôrodnej sále veľmi vystrašil, lekári ma ubezpečovali, že je všetko v poriadku, uvidia aké budú ozvy ďalej a možno nás ešte pustia domov, lebo pôrod ešte nezačal. Tak sa aj stalo v sobotu ráno sme šli domov. Víkend sme strávili všetci spolu doma a v pokoji, i keď mi malý chrobák vŕtal hlavou. V pondelok ráno mi už však bolo všetko jasné, začali sa kontrakcie a išli sme ráno na kontrolu. Lekárka mi oznámila, že áno pomaličky to začína, ale nie je dôvod, aby som zostávala v nemocnici, všetko je OK. No na vrátnici mi odtiekla voda a tak sme sa aj vrátili. Službu mala veľmi ,,príjemná“ sestra, ale tak vravela som si každý máme občas zlý deň. Avšak pri jej asi už 10 otázke ,,tak máte tie kontrakcie, či nie?“ som mala chuť vybuchnúť a povedať jej, že aj to maličké sa jej zľaklo a si to rozmyslelo. No udržala som sa. Prišla večerná služba. Po x km nachodených po chodbách nemocnice a niekoľkých sprchách som mala povolený odpočinok. So spolubývajúcou sme si pustili film a odpočívali. Keď som bola konečne opäť pokojná sa náš drobec začal pýtať na svet. Trápili sme sa od večera až do bieleho rána. Vyskúšali všeličo, no pôrod nepostupoval. Miestami klesali ozvy a tak sa rozhodli nakoniec pre sekciu. Celá unavená a vystresovaná z toho všetkého čo sa okolo mňa dialo som si vravela už bude dobre. Už sa dočkám a čoskoro budem mať pri sebe svoje dieťatko a tatino bude na nás oboch veľmi hrdý. Pohlavie sme nevedeli, preto to bolo väčšie zrušenie. No miesto toho sa mi naskytol pohľad ako z toho najhoršieho filmu. Okolo mňa lekári, moje dieťatko nikde a môj muž celý zronený sa mi zrútil k posteli. Lekárka mi iba povedala, že náš chlapček sa udusil a nepodarilo sa im ho oživiť. V tom momente som nevedela čo sa deje, jediné čo som chcela bolo zaspať a zobudiť sa až táto nočná mora skončí. Aj som zaspala, aj som sa zobudila, no nebol to iba sen. Ale krutá realita. Skutočnosť, že môj chlapček mi nikdy nepovie mama, že ho nikdy nebudem môcť držať za ruku pri prechádzke...nikdy tu nebude s nami. Iba v našich spomienkach, v našich srdiečkach.

Napriek tomuto obrovskému nešťastiu som mala šťastie, že mi dovolili návštevy môjho muža, ktorý bol pre mňa nesmiernou oporou. On bol dôvod, prečo som ráno vôbec vstala z postele. Nebola som schopná s nikým komunikovať iba s ním a s pani psychologičkou, ktorá pracuje v nemocnici a bola nám veľmi nápomocná. S odstupom času by som priala všetkým rodičom, ktorí prežili, prežívajú takúto bolesť, aby mali k dispozícii práve takúto osobu. Rozprávali sme sa o veľa veciach a som jej nesmierne vďačná za pomoc.

V nemocnici som strávila týždeň, mala som zápal maternice. Našťastie som v sebe pozbierala všetky zostávajúce sily a fyzické rany sa zahojili. Tie na srdci sa hoja postupne, časom. Dopriali sme si s manželom 10 dní iba pre seba. Strávili sme všetok tento čas doma, v tichu, v rozhovoroch, v slzách a krátkych vychádzkach. Postupom času som sa vďaka pohybu v prírode, hudbe v slúchadlách a super ľuďom dostala späť do reality. Postupne som obnovila kontakt s ľuďmi, vrátila som sa do práce, čo nebolo vôbec ľahké. Pracujem s ľuďmi a všetci v snahe pomôcť mi, mi iba viac ubližovali, no postupom času som sa obrnila a prestala som si to brať k srdcu. Tak ako väčšina z nás, nebola som schopná kontaktu s priateľmi, čo majú maličké deti. No narodila sa mi neterka a tak som musela zabojovať, aby som jej mohla byť tetou ako aj jej staršiemu bratovi. Striedali sa pocity žiaľu, hnevu, zúfalstva, hlavou mi išlo strašne veľa otázok. Postupne sme si obaja vo svojom vnútri našli tú svoju verziu odpovede na otázku Prečo? a iba tak sme mohli ísť ďalej.

Postupne krôčik po krôčiku sa učíme žiť s tou bolesťou už skoro dva roky. Na nášho chlapčeka spomíname každučký deň. Občas so slzami, občas s úsmevom a občas oboje. Pripomíname si naše spoločné chvíle a veríme, že sa spolu s ostatnými detičkami sa v nebíčku hrajú a radujú. Pri našich potulkách prírodou nám spoločnosť robí hračka, ktorú som hačkovala ešte tehotná, spolu s našim chlapčekom.

V závere by som chcela poďakovať všetkým ľuďom, ktorí sa nám osirelým rodičom venujú, pretože vďaka ich práci som mala možnosť v tých ťažkých chvíľach vidieť, že strata dieťatka je téma, ktorá je všade okolo nás iba sa o tom nehovorí. Po prečítaní niekoľkých príbehoch som pochopila, že sme mali obrovské šťastie, pretože sme mali možnosť užiť si tých krásnych spoločných 9 mesiacov, čo mnoho rodičov nemohlo. Uvedomila som si aké sme mali šťastie v nešťastí, v opore a ohľaduplností ľudí naokolo, pomoci nemocnice. Prostredníctvom podporných skupín som mohla komunikovať s maminami s podobným osudom, mala som možnosť vidieť, že nie som divná, že všetky tie pocity sú prirodzené a bojujeme s nimi všetci. Necítila som sa ako slaboch, čo to nezvláda, ale ako hrdinka, ktorá napriek tej všetkej bolesti pozbierala v sebe silu, vstala z tej nemocničnej postele a šla. A aj keď mi môj anjelik nepovie mama, a môjmu mužovi tato, my to vieme. My vieme, že sme rodičia krásneho chlapčeka, iba ho vychovávajú za nás anjeli.

Kristína