TIMONKO

V piatok 24.1.2025 má náš druhorodený syn Timon prvé meniny. Prvé meniny, ktoré neoslávime spoločne doma, ale pri jeho hrobe.

Náš príbeh nie je iný, ako ostatné príbehy straty, ale je náš a ako zvyknem hovoriť, ľudia poľutujú, aleich život ide ďalej... a my sa musíme snažiť poskladať naspäť ten náš, zničený bolesťou a zúfalstvom. Vydať na cestu životom ďalej, neviem či silnejší, ale s vierou, že život vie byť ešte krásny.

V roku 2019 sa nám narodil náš prvý syn Teodor. Vďaka pánu Bohu za neho. Jeho meno znamená dar boží a to doslova. Je pre nás dar, bez ktorého by sme toto celé zvládali len ťažko. Od 18tich rokovmám autoimunitné ochorenie SLE. Trpím hlavne bolesťami kĺbov, opuchmi, stuhnutosťou a veľkou únavou. Moje tehotenstvá museli byť vždy naplánované. Dopredu sa vysádzali lieky, ktoré nie sú kompatibilné s tehotenstvom a celá táto príprava trvá 6 mesiacov. Vysadenie liekov už moje telo a myseľ, ktorá rok žila v bolesti nezvládala a dokonca som prvýkrát v živote zažila panické ataky, len pri predstave, že sa potrebujem postaviť z postele. Neodradilo ma ani to, bola som rozhodnutá, že druhé bábätko sa nám podarí a tehotenstvo mi pomôže, tak ako to bolo pri prvom synovi. Vtedy som

žiadne bolesti nemala, bola som ako každá zdravá žena. Po roku snaženia sa na tehotenskom teste konečne ukázali dve čiarky a my sme nemohli byť šťastnejší. Tehotenstvo prebiehalo relatívne dobre, až na to, že ja som sa z tej bolesti nevykúpila. Boli dni, kedy to bolo fyzicky náročnejšie, ale bábätko bolo celý čas v poriadku.

Timonko sa narodil 6.5.2024. Bol nádherný, bol opakom staršieho brata a podobal sa na tatíka. Nikdy nezabudnem, ako mi manžel po zobudení po narkóze povedal, že je všetko v poriadku a ja som šťastná spokojne zaspala. No opak bol pravdou. Prvý večer mi lekárka prišla oznámiť, že malého mi neprinesú, lebo má nízky cukor. Na druhý deň už mal príliš vysoké hodnoty a musel ísť kvôli žltačke pod lampu a k tomu sa ešte pridali nízke hodnoty trombocytov a celkovo problémy so zrážanlivosťou. Lekári nám nevedeli povedať, kde je problém a stále sa dreli na povrch ďalšie. Malý mal problém s pečeňou a k tomu sa ešte pridružila tekutinu v brušku. Počas týchto dvoch týždňoch som mala na rukách nášho vysnívaného chlapčeka len dvakrát. Na ten druhý raz nezabudnem nikdy a ďakujem sestričke, že mi to umožnila. Mala som ho na hrudi približne 20 minút a mohla som mu spievať pieseň, ako jeho staršiemu bratovi a tak krásne na mne zaspinkal, aj so všetkými hadičkami, ktoré počas svojho krátkeho života mal stále v sebe. Túto spomienku si ponechám v srdci celý život. Po dvoch týždňoch boja v tejto nemocnici ho previezli do NÚDCH v BA. Ale my sme stále verili aj keď diagnózu sme ešte nemali a začal mesačný boj. Boj o jeho život a o ten náš spoločný. Za ten mesiac

sme si prešli rôznymi možnými diagnózami, liečbou a snahou zachrániť ho. Postupne začala pečeň robiť väčšie problémy, pridali sa obličky, krv v moči, trombocyty na minimálnych hodnotách. Prešli sme si dialýzou, biologickou liečbou ale nič nezabralo tak, ako by sme si želali. Po predposlednej návšteve, kedy sme ho boli pozrieť všetci traja, nám lekár večer zavolal, že Timonko dostal krvácanie do pľúc a musí byť napojený na kyslík s najvyššími hodnotami. Ak prežije do rána, bude to zázrak, tak sme sa prišli rozlúčiť. Rozlúčiť so zázrakom, na ktorý sme dlho čakali a tak nesmierne chceli. Timonko prežil noc a na druhý deň ráno, nám už volali z nemocnice, že máme prísť. Bolo nám vysvetlené, že mu ostáva tak deň života, ale môžeme mu pomôcť aspoň tak, že ho už nenecháme trápiť sa a môže

odísť v našom náruči. A tak sa aj stalo. Rozhodli sme sa, že môžu odpojiť prístroje. Boli sme tam všetci štyria spolu, ako rodina, tak ako som si to želala, tak ako som chcela vidieť svojich dvoch synov spolu. Timonka som mala tretíkrát na rukách a tam v mojom a manželovom náručí naposledy vydýchol. Po odpojení prístrojov zomrel do dvoch minút, čiže tam už dlhšie za neho išli len prístroje. Nikdy nezabudnem ako pri každom pobozkaní čela otvoril jeho nádherné očká a ako sa s nami týmto spôsobom lúčil. 

Doteraz neviem ako sme to celé zvládli. Neviem, ako sme dokázali odísť bez neho.  Ako sme dokázali fungovať ďalej. Ale viem, že bez viery v Boha by sme dnes neboli tam kde sme. A bez môjho manžela, ktorý sa mi stal skalou a oporou by som to nezvládla. Ďakujem ti, že si musel a vzal na seba tu ťažšiu časť. Aj keď teba to bolelo rovnako, dovolil si mne zrútiť sa a ty si nás pevne držal. Verím, že máme v nebi krásneho anjela, ktorý nás bude sprevádzať celý život a bude dávať pozor na svojho staršieho brata. Timonkovú diagnózu nevieme a myslím, že sa ju ani nikdy nedozvieme. Áno je náročné pokračovať ďalej, zaspávate a zobúdzate sa s myšlienkou na svoje dieťa. Nebolí to menej, čas nie je zázračný liečiteľ. Len vy ste sa naučili tu bolesť premeniť na lásku a verím, že raz budem vedieť za to všetko byť vďačná. Teraz som vďačná za to čo mám doma a za 9 mesiacov, ktoré som ťa nosila v brušku. Vďačná za tých 6 týždňov, kde sa mi splnil sen a mala som kompletnú rodinu. 

Timonko, je mi veľmi ľúto, že sme ti nemohli ukázať tvoj domov, dať ti lásku, ktorá je v našom srdci. Je mi ľúto, že ťa nikdy neuvidím behať po dvore s tvojím bratom, hrať sa v izbe, vymýšľať lotroviny, že nikdy neuvidím čo z teba vyrástlo, čo si v živote dokázal a ako by si vyzeral. Aj keď hviezda zhasne, svetlo svieti. A tak buď naším svetlom na tejto ceste životom bez teba, ale s vierou, že si stále s nami. Krásne prvé meninky láska naša.

Tvoja mama