Teo, Natálka a Dianka

Svadbu sme mali naplánovanú na október 2014 už rok dopredu. Obaja sme túžili po bábätku, ale nechcela som sa vydávať s bruškom, tak akonáhle to bolo možné a bolo blízko do svadby, povedali sme si, že to už začneme skúšať a uvidíme, čo sa stane. V septembri som zistila, že čakáme naše prvé bábätko, vyšlo to na úplne prvý pokus, v októbri bola svadba, mali sme už vlastné bývanie, celý život pred sebou, nemohli sme byť štastnejší. V novembri nás čakal prvý kombinovaný test v 13TT. Povedali nám, že dostaneme prvé 3D obrázky bábätka, tešili sme sa ako malé deti, všetko bolo pre nás nové. No už na ultrazvukovom vyšetrení doktor vyslovil diagnózu, ktorú sme dovtedy nepoznali - Patauov syndróm. Chromozómová porucha, nezlučiteľná so životom bábätka, multi poškodenie všetkých orgánov. Žiadne 3D obrázky sa nekonali, radosť vystriedal v prvom momente šok a plač a hneď o dva dni odber z placenty s potvrdením diagnózy a okamžitá kyretáž, pri ktorej mi doktori v zásade ani nedali na výber, poslali ma automaticky. Všetko sa udialo tak rýchlo, že sme si to nestihli ani uvedomiť. Dodnes si pamätám noc pred zákrokom, kedy som nebola schopná nič len plakať a ospravedlňovať sa drobčiatku, ktoré som milovala od prvého momentu za to, že sa musí vrátiť naspäť k anjelikom. Až keď prišli výsledky s genetickým potvrdením diagnózy, bolo tam uvedené aj pohlavie a od toho momentu sme vedeli, že by to bol synček a volal by sa Teo. Po návrate domov z nemocnice som sa cítila prázdna ako nikdy. Obaja s manželom sme boli. Povedali nám - to sa stáva, pravdepodobnosť je 1:10.000, bola to náhoda. Museli sme to akceptovať a ísť ďalej aj keď s obrovskou bolesťou v srdci. Nikdy predtým sa nič podobné ani v jednej z našich rodín nestalo, všetci sme boli vo veľkom smútku. Vtedy som počula môjho otca prvýkrát v živote plakať. 

Vedeli sme, že dieťatko veľmi chceme, takže po pol roku sme to začali skúšať znova s nádejou, že Teo prišiel na prvý pokus, takže to nebude také komplikované. No na dve čiarky sme čakali dokopy 3,5 roka. Za ten čas sme si prešli všetkými štádiami psychických procesov párov, ktorým sa nedarí otehotnieť. Zúfanie, plač s každou menštruáciou, plánovanie styku, vyšetrenia nás oboch na klinikách, kde bolo všetko v poriadku, desiatky jednočiarkových tehotenských testov, rezignácia, depresia. Čakal nás už len posledný krok, ktorým bolo umelé oplodnenie. Povedali sme si, že tomu dáme posledné leto, kedy to skúsime prirodzene a potom do toho pôjdeme. A v ten jún 2018 sa na teste ukázali čiarky dve. Nemohli sme tomu veriť, bolo to ako zázrak, eufória ktorá prišla sa znásobila, keď nám povedali, že sú to dokonca dvojičky, jednovaječné identické dievčatká. Všetko bolo v najlepšom poriadku, prebehli sme cez 13. týždeň, cez 20. týždeň, baby boli dokonale zdravé a dokonalé. V 24.týdžni ma prijali v nemocnici pre skracujúci sa krčok, tlak v maternici bol príliš veľký, začala som sa otvárať, tak sa rozhodli spraviť mi serkláž a už len čakať ako dlho to vydržíme. Mala som ten najprísnejší ležiaci režim,  no stále bolo všetko v poriadku, dievčatká krásne rástli, boli aktívne, úžasné. V 28.TT som šla na pravidelnú poradňu ku svojmu gynekológovi, ktorý vyriekol pre mňa nezabudnuteľnú vetu: "Ivanka, tam sa nám niečo muselo stať lebo jedno srdiečko nám nebije." Bola to Natálka, odišla vraj cca. dva dni dozadu. 

Keďže detičky boli dve a pohyb v brušku bol, vôbec som si to neuvedomila. V tej sekunde som na tom lôžku spolovice umrela. Neviem ani povedať, čo sa dialo v mojom vnútri, nepamätám si následný príjem do nemocnice no viem, že noc, ktorú sme tam s Diankou strávili, som ani na sekundu nezavrela oči. Doktori sa nevedli rozhodnúť, či rodiť, alebo podržať. Keby boli dvojvaječné, v dvoch placentách, možno by sme pár dní navyše získali, ale takto v jednej placente nemohli zostať. Hneď druhý deň ráno som podstúpila sekciu, pri ktorej mi bolo povedané, že Natálka mala váhu pod 1kg (mala 850g), čo sa podľa našich zákonov chápe ako potrat a teda nemá žiadne doklady, žiadne záznamy, nič, dokonca získať jej telíčko bola veľká výzva a len cez známych. Keby bola mala nad 1kg, už by to bol pôrod mŕveho dieťatka, kde by mala rodný a úmrtný list, záznam, že na tomto svete bola. Dianka mala 915g a putovala rovno na detskú JIS. Natálkine telíčko si musel manžel vyzdvihnúť v nemocnici sám, keďže pohrebná služba bez dokladov nemôže prevziať telo. Viezli si ju s mojou svokričkou v aute na kolenách v nádobe, v ktorej ju odovzdali. Nedá sa popísať tá zmes pocitov, keď mi to povedal. Pán v pohrebnej službe v našej obci bol taký ľudský a láskavý, že nám ju pochoval bez akýchkoľvek problémov, obliekali a pripravili ju švagriné, ktoré obe už v tom čase samy mali malé deti - dcéry. Ako to zvládli, nechápem dodnes, no nabrali neuveriteľnú silu a chceli to urobiť pre Natálku, aby sa s ňou rozlúčili ako mamka, ktorá tam s ňou byť nemohla. Ja som sa venovala v nemocnici Dianke a s neúnosným žiaľom za jedným dieťatkom som sa už na JISke starala o to druhé, ktoré som z celého srdca prosila, nech to zvládne. Novorodeneckú JIS pochopí len ten, kto ju zažil. Je to zmes nádeje, zúfalstva, žiadna správa od doktorov, hoci aj tá pozitívna, nie je dosť dobrá, lebo je to stále len "zatiaľ" a v každej sekunde sa to môže zmeniť.  Natálku pochovali v nedeľu. V nedeľu večer som ležala na izbe, v srdci sa lúčila s Natálkou a zbierala všetku silu aby som sa pustila do dlhého boja s Diankou. V pondelok ráno odletela do nebíčka aj ona. V deň, keď mala 5 dní, bolo to v deň, keď bol na matrike pripravený jej rodný list. A čo je najviac nepochopitešné - bolo to na deň presne 4 roky po tom, čo sme prišli o Tea (20.11.2014 a 20.11.2018). 

Nikdy predtým som ju nemohla držať v náručí, len ju hladkať cez dvierka inkubátora. Až vtedy, keď už bola bez všetkých hadičiek, som ju videla prvýkrát celú, dokonalú, takú, aká bola Natálka, ktorú som nikdy nevidela. Až vtedy mi ju prvýkrát zabalenú do deky dali na chvíľu do náručia. Doktorka mi rozprávala všetko, čo sa stalo, ale nemohla som ju vnímať. Len som tam sedela s Diankou, hladkala ju, plakala a prosila ju, nech otvorí očká, že mamka nikdy nedovolí, aby sa jej niečo stalo. Bola taká ľahučká a krehká. Zobrali mi ju a ja som bola prepustená domov. Pohreb bol organizovaný tentokrát oficiálne pohrebnou službou - tým istým pánom u nás v obci. Pri všetkej bolesti som mala jedinú prosbu - či by mohli byť dievčatká spolu, či by to vôbec bolo možné. Bol november a Natálku pochovali len deň predtým. Tento pán ani nezaváhal a povedal, že samozrejme. Truhličku s Natálkou znova vybral, všetko bolo v najlepšom poriadku, nebola nijako poškodená, Dianku moje drahé švagrinky pripravili s úplne rovnakými vecami a do truhličky k Natálke ju pán hrobár uložil s tým, že ich dal tváričkami k sebe, aby takto boli spolu tak, ako predtým. Nikdy mu nebudem môcť byť dostatočne vďačná za to, čo spravil. Pohreb prebehol v stredu a odvtedy nastalo obdobie, kedy sme sa nesmierne dlho hojili. 

Ja po sekcii som sa niekoľko mesiacov nevedela zbaviť bolestí fyzických, psychické ataky paniky zmiešané s letargiou, nebolo toho, kto by nám pomohol. S manželom nás to spojilo ešte viac, nebyť jeho, ktovie, čo by sa stalo. Bol tou najväčšou a najpevnejšou oporou hoci sám vo vnútri zažíval muky. Príčina odchodu dievčatiek sa nikdy nezistila - bolo nám opäť povedané, že pri dvojičkách v jednej placente sa to stáva. Zase niečo, čo sa stalo len náhodou. Áno, chceli sme to skúsiť znova a áno, mali sme strach ako nikdy. No verili sme, že to zvládneme.

O rok na to som zistila, že čakáme našu Mišku. Tehotenstvo prebehlo úplne bez problémov, dobojovali sme to až do plánovanej sekcie, ktorú som teraz už musela podstúpiť. Bola donosená, trojkilová, všetko prebehlo v poriadku a... Skončila na JIS-ke rovnako ako Dianka. Rovnako na pľúcnej ventilácii lebo nevedela začať sama dýchať. Keď mi to prišli po pôrode oznámiť, neviem, ako dlho mi nebilo srdce. Prežívala som dejavu a tých 10 dní, čo sme tam boli, som bojovala zo všetkých síl, aby dostala moje mliečko, aby cítila, že som tam pre ňu a že čoskoro pôjdeme domov. Všade som videla Dianku. Znova sme zažívali ten istý rytmus JIS-ky, každé tri hodiny odsávanie mlieka, po sekcii som už po 12 hodinách behala hore dole po schodoch na moje popôrodné oddelenie a späť na JIS, na tretí deň som ju prvýkrát dostala do náručia a na desiaty sme išli domov. Dnes má Miška krásne tri roky a je to ten najväčší poklad spolu s bračekom Matejom, ktorý ju doplnil o rok a pol na to. Ten sa narodil sekciou bez akýchkoľvek následných problémov a až pri ňom som vôbec prvýkrát zažila pocit, že mi po pôrode doniesli bábätko na izbu a ja som sa ho mohla dotkúť a už nepustiť z náručia hneď v prvých hodinách. 

Nakoniec sme to dokázali. Máme 5 detí. Tri sú v nebíčku a strážia svojich súrodencov tu s nami. Ak po strate rozmýšľate, čo ďalej a či vôbec - nevzdávajte to, maminky a ockovia. Bolesť, ktorú zažijete nepochopí nikto, kto to nezažil a komu o nej budete rozprávať, to sme sa už naučili, no tých, ktorí vás pochopia a objímu, je mnoho. A vaše anjeliky s vami budú navždy. 

Ivana