MICHAEL(A) 

Keď sa povie potrat, pichne ma v podbrušku aj pri srdci. Predstavím si scénu ako z akčného filmu – plnú stresu, paniky, depresie, krvi, ostrej bolesti, náhlenia sa do nemocnice a boja o život....Nič také sa nestalo.

Moje tretie tehotenstvo v 35-ke prišlo neplánovane. Chvíľu sme mali problém uveriť, že je to naozaj. Ale prijali sme ho a začali sme sa veľmi tešiť. Manžel si to neuvedomoval, ale ja som si hneď všimla, že mi začal posielať do práce smajlíčky... po rokoch, tak, ako kedysi, keď sme sa len zoznámili. Cítila som sa skvele, nemala som ani ranné nevoľnosti. Len mi niečo stále vravelo – ešte počkaj na druhú kontrolu... potom tú skvelú správu rozkríkneš do sveta!

Štvrtok – predtucha
Presne týždeň pred tou kontrolou, vo štvrtok, som si všimla jemné červené vlásočnice vo výtoku. Oblial ma pot, ale vravela som si, že to isto nič vážne nie je, veď som sa cítila dobre. Ľahla som si, spravila som si čaj.

Piatok – ovalená lopatou
V piatok som prišla do práce pokojná, cítila som sa skvelo. Okolo obeda mi prišlo odrazu mdlo a vypadol zo mňa malý krvavý hlienik... volala som svojej gynekologičke, ale nedvíhala. Bol práve čas obeda. Tak som sa tam rovno zastavila, keďže som to mala cestou.

Keď som uvidela sono, pomyslela som si: „Je tam! :-) Nikam nezmizlo..“ Pár sekúnd na to ma však zarazila realita: „Ten plodík už nežije. Je mi to ľúto..“ Cítila som sa, ako keby ma niekto práve tresol lopatou po hlave... Nedokázala som pochopiť, ako je to možné.

„Podľa veľkosti už nerastie dva týždne.“ Ako? Ako je to možné, že mám už dva týždne v lone dieťa, ktorému nebije srdiečko... a ja o tom ani neviem? Môže tam vôbec byť? Až neskôr som zistila, že je to v poriadku. Že moje telo zareagovalo pomerne rýchlo – že môže zareagovať aj omnoho neskôr! Doktorka ma poslala domov a v pondelok do pôrodnice. Dokonca mi odporučila „tú vzdialenejšiu“, pretože sú v nej „šetrnejší“. Netvárila sa, že by bolo potrebné panikáriť a náhliť sa – a som jej za to nesmierne vďačná. „Ak by ste ale začali krvácať, choďte hneď,“ dodala. Ani chvíľu som o tom nepochybovala, že pôjdem.

Doma som mala pocit, že ani nemám priestor smútiť. Stále som bola ako ovalená lopatou. Do práce som volala ako Dexter (seriálový forenzný vyšetrovateľ a sériový vrah), keď mu zavraždili priateľku a on volal na záchranku: „12-centimetrová tržná rana pod ľavým rebrom....“. A ja podobne: „Ja len technicky neviem, kedy sa zas vrátim do práce, v pondelok, utorok ešte nie, ale skúsim dokončiť pracovné úlohy...“. „Ale... čo sa stalo? Ako sa cítiš? Aké pracovné úlohy?“ Na správy som odpovedala len stručne alebo vôbec. Nemala som chuť o tom nikomu hovoriť. Nie dnes. A už vôbec nie viackrát. Chcela som byť len s manželom a to čakanie, kým sa vráti z práce, bolo poriadne dlhé.

A deti doma boli umrnčané, uškriekané, upišťané, uvrešťané... viac, ako inokedy. Hoci sme im ešte nevraveli, že čakáme bábätko, som si istá, že to nejako tušili. Posledné týždne totiž prestali hovoriť o „prdkách a kakačkách“ a začali hovoriť o bábätkách... a teraz cítili, že sa niečo stalo. Niečo, čo nechápali. Maminka je tresnutá lopatou po hlave – a my nevieme, čo sa deje. Uwáááá!! Vrrr-wáááá!

Sobota – skutočný smútok
Je to náročné, keď sa dozviete takúto smutnú správu. Nebola som v stave okamžite ju prijať a myslím si, že to ani nie je možné. Že to chce svoj čas. Ak nie je zdravotný stav alarmujúci, aspoň pár dní doma by sa malo povinne odporúčať každej žene... ten čas bol pre mňa nesmierne dôležitý. Bol to čas na prijatie a lúčenie. Na spojenie sa so sebou a s dieťatkom. S manželom, s deťmi. S mojim telom, mysľou i dušou, aby sa všetko zahojilo tak, ako má a neostali jazvy.

Keď som v sobotu začala krvácať intenzívnejšie, už ma to neprekvapilo. Keďže som vedela príčinu, považovala som to za prirodzené. Neľakala som sa, nikam som neutekala, neskončila som pod skalpelom... všimla som si, že proces, ktorý musel prísť, naozaj začal. Pripomínalo to začínajúcu menštruáciu, aj s nepríjemným „mravčaním“ v stehnách. Nechala som to zatiaľ plynúť. Pomáhala som si teplom okolo bruška, čajom (maliník, alchemilka, žihľava, ľubovník, zázvor), ľahkou vyváženou stravou, doplnkami s obsahom železa, masážou stehien a nôh od manžela, teplou sprchou, aj deckom červeného vína.

A pomaly vo mne začala rásť myšlienka, že do žiadnej pôrodnice nepôjdem. Že to možno do pondelka stihnem aj sama.... taký „maličký pôrod“ by som mohla zvládnuť aj doma. Už mi nepripadalo také samozrejmé, že pôjdem, kam ma poslali. A už som sa aj bála, že by to skončilo zbytočným chirurgickým zákrokom. „Najhoršie, čo sa môže stať, keď počkám, je, že to aj tak skončí zákrokom, ale nie zbytočným.“ odôvodnila som si sama pre seba.

Rovnako sa začal proces lúčenia na psychickej úrovni. Už to nebol šok ako v piatok. Bol to smútok. Taký ozajstný, hlboký, aký človek prežíva len pár krát za život. Nie zbesilý. Nie šialený. Nie hysterický. Nie lapajúci po dychu... skrátka len smútok. A už teraz som vedela, že sa ešte pár krát bude vracať.

Nedeľa – pokoj
V noci som krvácala len minimálne. Telo oddychovalo a naberalo sily. Intenzívne som sa potila. Smrdela som si štipľavým potom, hoci som zvýšila hygienu a často si menila tričká. Krvácanie aj „mravčanie“ v stehnách pokračovalo, no napodiv vo mne smútok vystriedal pokoj. Cítila som sa dobre. Pokojne, žensky, vyrovnane. Podobne, ako pred pôrodom – nie chorá, ale rýchlo unaviteľná, príjemne spomalená. Pokojne očakávajúc. Mám tušáka, že tu svoju veľkú úlohu zohrali prirodzené hormóny, ktoré prišli svojim tempom, a vo svojom správnom čase.

Išli sme do kostola a potom som piekla koláč. Vnímala som krásy okolo seba, hory, rieku, slnko. V ten víkend k nám prišlo nové mača a na balkóne sa nám na pár dní usadil holub. Pripadalo mi úplne absurdné ísť do nemocnice..., hoci krvácanie sa stále pomaličky stupňovalo. Šlo to svojim tempom.

Snažila som sa nájsť spôsob, ako o svojom rozhodnutí povedať manželovi. Viem, že by sa mu nepáčilo, keby som odmietla starostlivosť, ktorú mi odporúčali. Nemohla by som ho nechať s jeho strachom, že zodpovednosť preberám na seba a moje zdravie by mohlo byť ohrozené. Bol by radšej, keby som sa poradila s lekárom v nemocnici, nie s dulou, ktorá mi odporučila teplo a čajík... A ja som sa snažila nájsť odbornú informáciu: ako dlho môžem krvácať, než plod vyjde von? Hodiny, dni, týždne? A pomaly mi dochádzalo, že mi to žiaden gynekológ nepovie – pretože to máloktorý zažil – spontánne, bez „urýchľovačov“, kontrol a zákrokov.

A že rovnako, ako je menštruácia u každej ženy iná, ako je iný každý pôrod (niektorý sa ráta v minútach, iný v dňoch) aj toto bude veľmi individuálne. Nemôžem sa riadiť konkrétnym počtom hodín a ak sa doň „nenapasujem“, zasahovať... Musím vypnúť mozog – a dôverovať môjmu múdremu ženskému telu. Vnímať, čo mi hovorí. A ono hovorilo: „Pokoj. Si silná žena. Všetko ide tak, ako má.“ A musela som túto múdrosť vyžarovať aj navonok, pretože manžel, keď videl, aká som pokojná a vyrovnaná, vôbec v pondelok neštartoval do nemocnice... Nebolo ani treba veľa hovoriť.

Pondelok – prijatie
V pondelok som ostala doma. Dokonca som syna viezla na krúžok a zastavila sa v práci. Akoby bol bežný deň, akoby sa nič zvláštne nedialo. Čakanie sa naťahovalo, krvácala som už tretí deň, kde-tu sa objavila aj drobná zrazenina. Keď som si spomenula na to, aký dlhý bol môj prvý pôrod, pomaly som sa začala obávať, že ten proces môže trvať ešte dlhšie.. ale obavy stále viac prehlušoval ten zvláštny, ťažko vysvetliteľný vnútorný pokoj. Oddychovala som, kreslila som si, udržiavala sa v tepľúčku. Prijímala som, čo sa deje.

Deti boli stále nepokojné, až kým som im neporozprávala rozprávku o chlapcovi, ktorý bol smutný. Zasadil totiž do zeme semienko a napriek tomu, že sa oň staral, kvietok mu nevyrástol. Sucho skonštatovali, že je to krátka rozprávka, a pritúlili sa ku mne. Na cintoríne sme spoločne zapálili sviečku a ďalšiu sme poslali dolu prúdom rieky na loďke. Nechali sme ju odísť do mora.... A večer sa už zas rozprávali o prdkách a kakačkách. Dobré znamenie.

Utorok – ani to nebolelo
V noci sa opäť krvácanie trochu zmiernilo. Zdá sa, že telo opäť oddychovalo a naberalo sily. Zobudila som sa pred šiestou na to, že cítim tlak na konečník. Podobný, ako pred pôrodom, ale omnoho slabší. Čupla som si do sprchy a dopriala si prúd teplej vody. Vypadla zo mňa jedna zrazeninka a potom – čľup. 7-centimetrové priesvitné vajíčko. A bolo. Zobudím sa, čupnem do sprchy, a bolo. Len tak. Prekvapivo – úplne bezbolestne. Žiadna veľká dráma. Ani neviem ako. Celý, neporušený gestačný vak, pekne oddelený. Aj s plodovou vodou a malým plodom vnútri. Presne takým, ako som ho videla v piatok na sone. Zatavenom v 8tt. A tak sa počatie predsa len ukončilo pôrodom.

„Ty si tu? V pohode?“ ozval sa muž, keď si prišiel ráno umyť zuby. „No... predstav si... zvládli sme to. Chceš to vidieť?“ Nechcel. Ale keď videl, čo leží v sprche, len skonštatoval: „To je všetko? Kvôli tomu si mala ísť do nemocnice?“

Po tomto malom „pôrode“ sa mi spustilo intenzívne a silné jasnočervené krvácanie. Maternica ako keby plakala. Netrvalo však dlho. Ukončilo ho pár zrazenín a do pol hodiny ustalo. Potom som tak pokojne zaspala.

Streda – rozlúčka
Krvácanie ešte pár dní pokračovalo a svojou intenzitou, dĺžkou a bolesťou pripomínalo bežnú menštruáciu. Cítila som sa trochu oslabená, ale pokojná a hrdá na svoje múdre telo. Ako všetko tak bravúrne zvládlo. A rovnakú hrdosť som cítila aj z manžela.

Celý vak sme uložili do malej krabičky. Tak. A mám malé mŕtve embryo doma v chladničke..... A – teraz čo??? Natajňáša zobrať lopatu a hajde niekam do lesa? Nevedeli sme, keďže sme sa s podobnou situáciou ešte nestretli. Manželovi napadlo spýtať sa kňaza... a tak dostali sme odpoveď, akú sme nečakali.

Takéto dietky sú božie a ľudské stvorenia od počiatku, od počatia. Preto je to právo i povinnosť, dať im meno, urobiť im cirkevný obrad a patrí im miesto na cintoríne. Plus, veľké odporúčanie – prijať a rozlúčiť sa, so všetkými najbližšími – súrodencami, starými rodičmi. Aj tak sa raz stretnú v nebi. Navyše to má blahodárne účinky na psychiku. Našu, aj najbližších. To znamená – priznať sa. Vyznať sa. Dokázať o tom hovoriť. Neudusiť to v sebe. Odohnať pocit hanby. Dať deťom vedieť, že mali súrodenca, aby necítili v živote ťarchu. Aj tak naši najbližší veľa vytušia... a je prospešné, dať im možnosť to pochopiť a uzavrieť, prijať a rozlúčiť sa tak, ako sme to spravili my.

Dohodli sme sa na malom, diskrétnom, súkromnom obrade. Vo večerných hodinách, keď nebude nik na cintoríne. So starými rodičmi a s našimi deťmi. Krabičku sme zakopali k prababičke.

Priznať sa starým rodičom sme spočiatku vnímali ako stresujúce – chceli sme si to radšej nechať pre seba, v tichosti. Rozpovedať to mojej mame ma však v mnohom odľahčilo. Už v noci mala akési predtuchy – verím jej. Je veľmi citlivá a ženská. V mnohých situáciách je priam nelogická. Ale jej prirodzená ženská energia a láskavosť odohnala všetky možné nepríjemné pocity. Výčitky, vinu ani závisť iným tehotným ženám som necítila. Pochopila som, že je veľmi dôležité, aké slová dotknutá žena i jej okolie používa – pred ostatnými i sama pred sebou. Napríklad: „Čakala bábätko a odišlo“ znie menej zahanbujúco než „Potratila.“. Kiežby na to mysleli všetci najbližší. V jednom článku som čítala odpoveď na otázku: „Čo potrebuje počuť žena, ak sa jej udeje niečo podobné?“. Odpoveď bola: „Nič. A nič nepomáha. Jednoducho byť s ňou.“ Tak, ako to vyslovil v tento deň pán farár na obrade ako prosbu: „Aby rodičia dieťaťa stretli správnych ľudí, ktorí im budú oporou v ich trápení.“ A nemusia pri tom hovoriť nič. Ako moja mama. Pane, v tichosti nás vyslyš.

Štvrtok - čo ťa posilní
Celý týždeň som neupratovala. Nevarila, neprala, nepracovala, nedvíhala telefóny. Na domácnosti to začalo byť vidieť. Chumáče prachu, kopy prádla, plná e-mailová schránka, prázdna chladnička. A znášať a utešovať bolo treba aj ranky dvoch živých detí. Trieskanie dverami, krik a plač, ktorý bolo počuť o dve poschodia vyššie. Pre nesmiernu nespravodlivosť – lebo ich pár sekúnd svrbí zadok alebo sme im kázali napísať si úlohy... Keby som mala kričať ja, bolo by to počuť až do neba. Ale môj plač bol tichý.

A hoci už bolo dieťatko prijaté zemou i nebom, pod tlakom povinností sa smútok zas vrátil. Spolu s hnevom. Nemala som chuť ešte riešiť povinnosti, ani sa rozprávať s ľuďmi. Nechcela som svet ani vidieť, ani počuť. Potrebovala som, aby ešte chvíľu všetko stálo. Mám predsa na to právo, aby sa zastavil svet! Kedy inokedy, ak nie teraz?

Ale svet sa kvôli mne nezastaví. Môžem sa ho pokúsiť ešte trochu spomaliť, ale nemôžem sebecky chcieť, aby sa zastavili aj všetci okolo mňa. Môžem skúsiť svoje potreby čo najpresnejšie pomenovať. „Potrebujem ticho. Potrebujem, aby ste upratali. Potrebujem, aby si ma vzal na večeru alebo prechádzku vo dvojici. Potrebujem.... čas.“ Týždeň je málo. Ale celý život bude málo. A svet sa musí točiť ďalej...

Kontrolu som nakoniec mala podľa plánu. Sedela som v čakárni plnej mamičiek v očakávaní, s menším či väčším bruškom. Na stenách viseli tváričky bábätiek z 3D sona. A ja som myslela na to moje, 1,5-centimetrové drobátko, ktorému som tiež mala možnosť takto nakukunúť do jeho bublinky a vidieť ho 3D naživo. Cez malý gestačný vak... 

Ešte pred týždňom som si myslela, že tu budem takto sedieť s celkom iným príbehom. Napodiv som sa necítila hnev, nespravodlivosť ani závisť. Bola som fascinovaná zázrakom stvorenia a tým, aká múdra a premyslená je príroda. A možno ako jediná z čakárne som vedela, že aj takáto skúsenosť môže byť bolestivá, ale bez bolesti. Smutná, ale láskyplná. Náročná, ale posilňujúca. 

Kontrola prebehla v poriadku. Bola som zvedavá, či ma „nevyhrešia“ za to, že som nebola v nemocnici. Pani doktorka však bola veľmi citlivá a ocenila, ako dobre som to zvládla. „Telo je múdre. Vie, čo má robiť,“ povedala. Potrebuje sa ešte trochu dočistiť. Dostala som k tomu podporné tabletky a odporúčanie, aby som ešte týždeň ostala doma a oddýchla si. A tak sa moje prianie, spomaliť ešte na chvíľu svet, splnilo.

„Som rád, že si sa z toho nezbláznila. Ale ja už som tiež mal skoro depku...“ zhodnotil doma svojimi chlapskými slovami manžel. Nuž, každý vzťah má svoje hore a svoje dolu. My už sme si svojim „dolu“ prechádzali. Ale táto skúsenosť tam nepatrí. Táto nás nesmierne posilnila. Z tej úcty, obdivu a lásky, ktoré teraz okolo nás plávajú, by ste si mohli nabrať do vedra...

„Skôr, než som Ťa utvoril v matkinom živote, poznal som Ťa.“ Jeremiáš : 1,5.
Michael/a, ďakujeme, že si tu bolo a na chvíľu nás potešilo. Rozžiarilo si náš vzťah. Malo si význam. S láskou Ťa prijímame a púšťame. Bože, prijmi do neba tohto anjelika, z ktorého nevyrástla kvetinka a láskou zhoj rany, ktoré jeho odchod mohol zanechať. Amen.

Maminka malého Michaela / Michaely, jedného anjelského dieťatka