Malý zázrak 

Moja (ne)funkčná anomália

Mala som dvadsaťtri rokov, keď mi doktor oznámil správu, ktorú by som v živote nečakala. Citujem: „Máte vrodenú chybu maternice,“ resp. vývojovú anomáliu s názvom uterus bicornis cum cornu rudimentario. V preklade to znamená, že sú prítomné dve telá maternice, pričom jedno z nich je zakrpatené (rudimentárne).

Doktor na to prišiel na základe 3D ultrazvuku maternice pri riešení mojej občasnej vynechávajúcej menštruácie.

Ide o Müllerove anomálie, ktoré vznikajú v embryonálnom vývoji medzi 6. – 13. týždňom tehotenstva.

Zo začiatku som nechápala, čo to znamená. Poprosila som gynekológa, aby mi to vysvetlil podrobne.

Povedal, že v budúcnosti budem môcť mať deti len ťažko. Môže nastať problém s donosením bábätka, pretože v maternici bude mať nedostatok miesta na vývoj. Jeho vývoj sa môže kedykoľvek pozastaviť. Dodal, že to tak môže, ale aj nemusí byť.

Bolo nesmierne ťažké zmieriť sa s tým. Odmalička som túžila po rodine, po tom, ako sa budem starať o maličkého človiečika s láskou a nehou.

Presne si pamätám, akoby to bolo včera, keď mi lekár kreslil moju maternicu – ako vyzerá tá normálna a ako tá moja. Moja mala srdcovitý tvar a jeden roh maternice zakrpatený. Bolo mi do plaču. V hlave mi vírili otázky typu: Prečo práve ja? Ako to mám vlastne prijať? Ako mám prijať seba? Mala som problém so sebaláskou a odpustením si samej sebe.

Keďže mi doktor povedal, že sa s tým nedá nič robiť, že to tak jednoducho je, neostávalo mi nič iné, len sa s tým zmieriť.

V kútiku duše som mala strach, či vôbec niekedy budem vedieť otehotnieť prirodzene. Keďže som bola v tom čase sama, tak som to prestala riešiť, prestala som sa nad tým pozastavovať.

Roky plynuli a ja som sa sústredila na kariéru. Až kým som nestretla muža, ktorý do môjho života priniesol lásku a pochopenie. Po dvoch rokoch vzťahu sme začali uvažovať o rodine. Mali sme úprimný rozhovor o tom, čo mi kedysi povedal lekár. Bolo pre mňa ťažké o tom hovoriť, no cítila som, že si zaslúži poznať pravdu.

Povedal mi, že to spolu zvládneme.

A tak sme sa začali pomaličky snažiť. No čím viac sme na to tlačili, tým menej sa darilo. Po troch neúspešných mesiacoch sme si dali pauzu. Robila som si testy, no výsledok bol zakaždým rovnaký – negatívny.

Malý zázrak a ticho po ňom

Keď sme to obaja najmenej čakali, zrazu to prišlo.

Pamätám si ten deň. Cítila som sa inak. Podráždená, precitlivená, s pocitom nastupujúcej virózy. Nedalo mi to a spravila som si test. Bez veľkých očakávaní. Po pár minútach na mňa z displeja svietili čísla 2 – 3. Stála som v kúpeľni ako obarená. Je to možné? Mýli sa test?

Tak som s tým hneď išla k môjmu gynekológovi.

Dal mi termín o dva týždne, aby sme na ultrazvuku niečo videli.

Išla som tam so zmiešanými pocitmi. A potvrdilo sa to. Na čiernom pozadí obrazovky svietila malá guľôčka. Bola som v šiestom týždni.

Bol to neskutočne krásny pocit plný radosti, strachu, šťastia a nekonečnej lásky.

Chodila som na kontroly a všetko vyzeralo byť v poriadku. Ďalšia kontrola bola o dva týždne. Veľmi som sa tešila, že ho uvidím bližšie. No nestalo sa tak. Išla som na kontrolu a doktor mal výraz, že tu niečo nie je v poriadku, videla som to na ňom. Opýtala som sa: „Deje sa niečo?“ On na to: „Srdiečko mu nebije, zastavil sa jeho vývoj, mrzí ma to.“ V tom okamihu som bola v šoku a nechápala som. Nevedela som, čo bude ďalej a či je to naozaj pravda. A tak som sa ho pýtala, či existuje niečo, čo by pomohlo. Existuje nádej, že by sa začalo znovu hýbať? Alebo pre mňa tabletky na výživu? Jediné, čo som od neho počula, bolo: „Mrzí ma to, ale nie. Býva to v častých prípadoch do 3. mesiaca tehotenstva.“

Nevedela som, čo ma vlastne čaká. Čo všetko budem musieť zvládnuť. Ako to poviem partnerovi? Ako to prijme? Čo bude ďalej?

Veľmi sme po ňom túžili. Bolelo to. Tá bezmocnosť.

Doktor mi povedal, že akonáhle začnem veľmi krvácať, mám ísť hneď do nemocnice.

Moje telo bolo v tehotenskom móde. Stále som mala tehotenské symptómy, aj keď už plod nežil.

Bolo to pre mňa zvláštne, priam neuveriteľné. Nakoniec som to partnerovi s ťažkým srdcom a so slzami v očiach oznámila. Bol z toho v šoku. Ja som si stále myslela, že je nejaká nádej.

Večer som začínala pociťovať mierne bolesti v boku, a tak som si myslela, že už to pravdepodobne začína. Nečakali sme. Išli sme do môjho rodného mesta na gynekológiu, kde som stretla gynekológa, ktorého som poznala osobne, a hneď ma zobral. Jeho prístup oceňujem. Spravil mi sono, aby sme si boli istí, či je to tak, ako to tvrdil môj gynekológ. Netrvalo dlho a, bohužiaľ, to potvrdil. Nevidel srdiečko biť, plod sa nehýbal. Citlivo mi navrhol, že kým je to takto na začiatku, navrhuje spraviť kyretáž. Nevedela som, čo to je, čo to obnáša, tak mi to vysvetlil. Súhlasila som, pretože iná možnosť nebola pre mňa kvôli anomálii taká bezpečná.

A tak sa začala moja najhoršia noc.

Prijali ma o 20. hodine večer na prijímacie gynekologické oddelenie.

Bola som s jednou ženou na izbe, čo bolo fajn, aspoň sme si mohli pozdieľať príbehy a navzájom sa podporiť, aj keď sme sa videli prvýkrát. Hneď sme si rozumeli. V hlave mi vírili rôzne myšlienky: To mám naozaj čakať celú noc, aby mi spravili kyretáž? Bolo to hrozné, nechcela som sa tam psychicky zosypať, preto som zachovala chladnú hlavu a čakala. Pokúšala som sa čo-to naspať, aby som mala silu na osudný deň.

Ten deň prišiel. Veľa som nenaspala a ráno mi druhý doktor naposledy robil sono, aby sa uistili, či nenastala nejaká zmena. Bol to pre mňa zvláštny moment. Doktor zväčšil plod na obrazovke, detailne ho pozrel a ja som vedela, že je to naposledy. Bol to pre mňa zdrvujúci moment.

Doktor mi povedal, že ide o missed abortion, čiže zamĺknutý potrat. Ale čo prišlo potom, to som nečakala. Ďalšia neistota. Keďže mal službu iný doktor, vyšetril ma znovu a dal mi na výber z dvoch možností. Buď zvolím medikamentóznu liečbu – teda budem čakať, kým telo vylúči plod samo pomocou liekov, čo môže trvať dlho a bolieť, alebo pôjdem na kyretáž. Úprimne? Pri mojej anomálii som mala obrovský strach. Bála som sa, že kvôli atypickému tvaru mojej maternice vo mne ostanú zvyšky plodu, čo by bolo nebezpečné. Hoci mi lekár odporúčal prvú možnosť, musela som v sebe nájsť silu a povedať mu o svojej vrodenej chybe. Nechcela som nič riskovať. Bála som sa narkózy, ale ešte viac som sa bála, že toto čakanie na koniec nikdy neskončí. Potom ma poslal do izby a ja som nevedela, ako sa nakoniec rozhodne.

Približne po 15 minútach prišla sestrička a už ma zobrala na operačnú sálu.

Mala som strach, veľmi ma to bolelo. Chcela som to už mať za sebou.

A tak ma uspali. Zobudila som sa na izbe s bolesťami.

Pamätám si, že som pomaly otvorila oči a začala som plakať. V živote som takú bolesť necítila – akoby časť zo mňa zobrali, vyrezali a dali preč. Plač sa spúšťal stále viac a začalo krvácanie. Bola som slabá, smutná, zničená, ubolená.

Približne po piatich hodinách som mala ísť domov, keďže to bol jednodňový zákrok. Nevedela som ani stáť na vlastných nohách. Všetko ma bolelo a točila sa mi hlava. Tak som si pospala a znovu som to skúsila. Opatrne sa postaviť na nohy a pobaliť si veci. Som neskutočne vďačná, že som na to nebola sama. Prišli po mňa rodičia a partner. Partner to vnímal citlivo, no zachoval stoický pokoj. Stál pri mne, staral sa o mňa prvé dni, nechcel ma pustiť z náruče. Vďaka nemu som cítila bezpečie.

Keďže pracujem s ľuďmi aktívne a mám prácu fyzicky zameranú, zostala som na PN-ke.

Tie dni boli prázdne, bolestivé. Chcela som svoju pozornosť zamerať inam, tak som si pustila TV. Nachvíľu to pomohlo, ale pred spaním sa spustil plač. Plač zúfalstva, bezmocnosti, zo šoku a zo straty. Straty, ktorá sa už nevráti späť.

Boli to najťažšie dni v živote.

Snažila som sa hľadať informácie na internete, dôvod, prečo sa to stáva.

Sila prijatia

Jednu noc som nevedela vôbec zaspať, bolo toho na mňa priveľa.

Tak mi napadlo, či existuje niečo ako podporná skupina pre ženy, ktoré si potratom prešli.

Našla som neziskovú organizáciu OZ TANANA. Pozrela som si ich stránku a objednala produkty. Majú tam napríklad brožúru po strate dieťaťa, ako sa s tým vyrovnať.

Veľmi mi to aspoň na chvíľu pomohlo. Dodali mi útechu, psychickú podporu. Som vďačná za túto komunitu, skupinu úžasných žien, ktoré sú oporou osirelým rodičom.

Dnes už viem, že moja maternica v tvare srdca nie je prekážkou v tom, aby som bola milovaná a šťastná. Možno je iná, ale naučila ma bojovať za seba a hľadať pomoc tam, kde som si myslela, že žiadna neexistuje. Píšem to preto, aby ste vedeli, že diagnóza nie je vaša identita. A bolesť, ktorú cítite, má svoje miesto, ale nemusíte ju niesť samy.

Snažím sa to prijať. Klamala by som, keby som povedala, že som s tým už vyrovnaná.

Sú dni, kedy cítim mier, a dni, kedy ma tá bolesť a nespravodlivosť stále zrážajú na kolená. Prijatie nie je zo dňa na deň, je to proces, ktorý vyžaduje čas a lásku. Lásku, ktorú si môžeme venovať samy sebe. Ja to robím vo forme jogy, zapisovania si pocitov, emócií, ale aj nápadov a inšpirácií do denníka. Snažím sa pracovať na svojom vnútri a prijať sa taká, aká som. My ženy sme každá jedna jedinečná. Nezáleží na tom, s akými „nedokonalosťami“ nás život stvoril. Koniec koncov, práve tieto rany a anomálie nás formujú a učia nás kráčať vpred s oveľa väčšou silou, než sme si kedy mysleli, že máme. Aj keď to stále hlboko v duši bolí, verím, že bude lepšie. Chce to hlavne čas a lásku k sebe.

K.