LUKÁŠKO 

Lukáško zomrel 11.9.2004 a narodil sa 13.9.2004. Bol moje piate dieťa a všetky tehotenstvá aj pôrody prebiehali úplne ukážkovo. Nečakala som preto žiadne komplikácie, ani som sa pri štyroch deťoch a práci v manželovej firme veľmi nesledovala, ale ani nešetrila. Všetko bolo v poriadku až do 38.tt, kedy sa lekárovi nepozdávali prietoky a veľkosť bábätka. Bol piatok a mňa z Topoľčian poslali do Nitry, čo je vyššie pracovisko a vraj tam majú lepšie vybavenie. Sama som teda išla domov a potom narýchlo zbalenú ma manžel zaviezol do Nitry. Tam ma síce napojili na pásy, ozvy boli v poriadku, ale sono mi nikto neurobil a vlastne so mnou nič nerobili. Na môj dotaz, prečo nepozrú sono, mi povedali, že nemôžu nájsť kľúče!!! Nechápem na čo vlastne čakali, keď im z Topoľčian volali, že ma tam urgentne posielajú. 

V sobotu ráno už sestrička nenamerala ozvy, kľúče od sona sa zázračne našli a tam už lekár skonštatoval, že srdiečko nebije. Samozrejme sa mi zrútil svet, ale akoby som sa od seba odpojila a nevedela som vôbec reagovať. Pýtala som sa, či mi urobia cisársky. Odpoveďou bolo, že budeme čakať na prirodzený pôrod. Nastali nekonečné 2 dni čakania s mŕtvym bábätkom v bruchu a k tomu v myšlienkach starosť o 4 deti doma. Aby toho nebolo málo, ležala som na predpôrodnej izbe, kde sa striedali rodiace ženy.

Pôrod mi nakoniec vyvolali v pondelok s dovetkom, že cez víkend tam bolo málo lekárov. Pôrod bol rýchly a tichý, ale syna mi neukázali. Vraj pre mňa bude lepšie, ak ho neuvidím. Doteraz ľutujem a vyčítam si, že som syna nevidela. Toto by som chcela zdôrazniť. Snáď už sa to nedeje, ale trvajte na tom, že bábätko chcete vidieť. Všetko sa mi však dialo ako v hmle a hlavne bola som tam sama. Odchod z pôrodnice bez bábätka bol veľmi nepríjemný. Zvlášť potom, čo som započula lekárov: "...len nám sem posielajú takéto prípady a my máme potom zlé štatistiky úmrtnosti..."

Nasledoval pohreb, ktorý som ledva ustála a kvôli ľuďom a hlavne deťom som sa to snažila v sebe zamknúť a potlačiť. Plakala som iba potajomky. Nemala som sa s kým o tom porozprávať. Manžel mi nebol oporou ani predtým a teraz som mala blok sa s ním o tom rozprávať. To je však iná kapitola. 

Podala som aj podnet na Úrad pre dohľad na zdravotnou starostlivosťou, ktorý potvrdil pochybenie lekára – udelil mu pokutu. Príčinou smrti bolo podľa pitevnej správy zadusenie v dôsledku nedostatočných prietokov a odlupujúcej sa placenty. Lukáško bol zdravý a bojoval zo všetkých síl, až sa nadýchol a vdýchol plodovú vodu.

Najhorší bol môj pocit viny, že som zlyhala, že som niečo zanedbala, že som mala urobiť niečo inak....Hneď som však vedela, že ešte jedno zdravé, živé dieťatko porodím a to sa po štyroch rokoch stalo. Úplne bez problémov som porodila dcéru Emu, ktorá je naozaj nádherné a výnimočné dieťa. To je skutočne najlepší liek na bolesť zo straty.

Úplne sa vyrovnať s touto traumou mi pomohla až terapia Cesta. Dovtedy potlačené pocity som mohla uvolniť, pustiť a hlavne zbaviť sa pocitu viny. Vďaka tomu som sa stala terapeutkou Cesty a rada sa porozprávam s každým, kto prežil tak traumatickú udalosť, akou je narodenie mŕtveho bábätka.

Irena Košecká