V januári 2022 sa nám po vyše roku snaženia sa o bábätko pošťastilo a bolo to tam, 2 čiarky na teste a nebol to Covid. Začiatok tehotenstva nebol úplne šťastný keďže som na začiatku krvácala a bolo mi povedané, že som potratila, pretože ani na ultrazvuku nebolo nič vidieť. Objednaná som bola o dva týždne znova na ultrazvuk. Tento krát na ultrazvuku bol malý plod so silne bijúcim srdiečkom. Nemusím vám opisovať, ako moc sme sa tešili. Presuniem sa na ultrazvuk v 20.tt, kde mi bolo povedané okrem toho, že čakáme dievčatko, našu Bublinku, že mám nízko položenú placentu a zdá sa, že je pupočná šnúra zle prichytená k placente. O 4 týždne ďalší ultrazvuk, kde sa nakoniec zdalo všetko v poriadku a kvôli nízko položenej placente budem mať ultrazvuk ešte v 32. týždni, ak by sa to nezmenilo, aby sme naplánovali sekciu. Nastal 31.tt a ja som sa v noci zobudila v kaluži krvi. Hneď sme išli do nemocnice, kde nás skontrolovali, ostali sme tam ďalšiu noc a boli sme poslané domov. 32.tt. a bola som na plánovanom ultrazvuku, kde mi povedali že mám vasa praevia a musím byť veľmi opatrná. V skratke čo je vasa praevia - sú to cievy ktoré vedú z placenty do pupočnej šnúry a do bábätka, ale nie cez tkanivo placenty či pupočnú šnúru, ale mimo a sú nechránené. Ak tieto cievy prasknú, poškodia sa začnú krvácať a všetka krv by bola našej dcérky. Nanešťastie 3 týždne od prvého krvácania som sa znova zobudila v kaluži krvi a išli sme do nemocnice. Dostala som steroidy pre malú, aby sa jej rýchlejšie vyvinuli pľúca, ostali sme tam na noc a odchádzali sme s tým, že ak sa to stane znova, dcérka sa musí narodiť. Týždeň na to sme opäť boli v nemocnici, pretože som sa opäť zobudila v kaluži krvi. Doktorka hneď povedala, že ide spraviť plán a vrátila sa s tým, že na druhý deň sa malá Bublinka narodí. Ešte v ten deň ma poslali na ultrazvuk, kde sonografka povedala, že placenta sa posunula a tým pádom neskontrolovala vasa praevia. Všetko je v poriadku a môžem rodiť prirodzene v plnom termíne. Sekcia zrušená a o 2 dni som šla domov. Bola som v šoku, neverila som tomu. Neverila som, že napriek tomu, že som bola v nemocnici kvôli krvácaniu povedali, že je všetko v poriadku, že sa všetko samo napravilo. Ale sme vedení k tomu, aby sme takýmto autoritám jednoducho verili a tak mi nič iné neostávalo. Ani nie týždeň na to večer, keď som sa postavila z postele som začala veľmi silno krvácať. Museli sme zavolať sanitku, ležala som na zemi v kúpeľni a čakala kým dovolajú s nemocnicou, pretože keď sa všetko samo napravilo zrušili moje rizikové tehotenstvo a tak nevedeli na ktoré oddelenie ma majú zaviesť. Previezli ma na predpôrodné oddelenie. Neverili mi, že je to naozaj vážne tak som sa musela postaviť z postele a reálne ukázať že silno krvácam. Tak ma konečne presunuli na pôrodné oddelenie kde na CTG sa snažili nájsť srdiečko nášho dievčatka. Nedarilo sa, vypadávalo. V tom stlačila sestrička Emergency (pozn. Pohotovosť) tlačítko a už to začalo. Zrazu pribehlo veľa ľudí, začali ma pripravovať na sekciu a ultrazvukom sa pozerali na našu dcérku či žije. Žila. Cisársky prebehol veľmi rýchlo, bola som pri vedomí, za ruku ma držal manžel, ale žiaden plač neprišiel. Hneď ju zobrali do inej miestnosti a ani sme ju nevideli. Za nejaký čas neskôr zavolali manžela, že sa na ňu môže prísť pozrieť zatiaľ čo mňa ešte dávali dokopy. Keď nás odviezli na izbu manžel mi ukázal fotku nášho dokonalého dievčatka, na prístrojoch. Pomáhali jej dýchať a museli ju oživovať. "Ale už je v poriadku však?" Pýtam sa so strachom manžela."Povedali, že áno", odpovedá. Previezli ju zatiaľ na NICU (pozn. novorodeneckú JISku) a ja som ju stále nevidela. Nevedeli sme čo sa deje, nikto nám nič nepovedal. Za pár hodín nás zobrali za ňou a my sme čakali stále na chodbe na oddelení. Stále nám nikto nič nepovedal. Za nejaký čas sa pri nás zastavil doktor a oznámil nám, že naša dcérka je na tom veľmi zle a už ju ďalšie dva razy museli oživovať a odišiel. Neskôr sa vrátil späť s tým, že ju oživovali znova a viac už nemôžu. Musia ju nechať odísť. Šok! Prosím??? Toto sa naozaj deje? Zobrali nás konečne za ňou aby sme v jej posledných minútach života mohli byť tou najväčšou podporou, akou sme len mohli byť. Odpojili ju od prístrojov a dali mi ju do náručia. 12.09.2022 sa nám o 22:28 narodila v 36.tt +3 dni, 2.7kg a 47.5 cm dokonalá Lilyan, naše najväčšie šťastie a 13.09.2022 o 02:19 odišla do nebíčka v mojom náručí. Pusinkovala som ju a stále sme jej opakovali, ako moc ju ľúbime. Dúfam, že nás počula a cítila všetku tú lásku. Bola krásna, dokonalá. Podobala sa na svojho tatinka. Aspoň takto mám na ňu hrejivú spomienku, keď vidím svojho manžela. Nikdy som neverila, že tak silná láska naozaj existuje. Láska k svojmu dieťaťu.

Hneď ráno sa u nás na izbe zastavila doktorka a doktor, ktorí sa starali o našu Lily. Povedali, že táto tragédia je pravdepodobne chyba nemocnice a musia začať s interným vyšetrovaním. Vyšetrovanie prišlo späť s tým, že zlyhávali od 20.tt a absolútne nepostupovali podľa protokolu s našou diagnózou. Počas tehotenstva si nás len posúvali a zodpovednosť nechávali na ďalšieho a ďalšieho doktora (o čom my sme netušili keďže sme im dôverovali) až sa na nás vykašlali. Ambulancia nepostupovala ako mala a po pôrode tak isto mohli spraviť veci inak. Bolo to zlyhanie za zlyhaním a na otázku prečo nám nevedeli odpovedať. Pitva ukázala, že Lily bola dokonalé, zdravé bábätko zvonku aj zvnútra a príčina smrti je krvácanie z vasa praevia. "Lilyan mohla žiť", povedali na začiatku stretnutia a priznali si všetky chyby. Prišli sme o naše prvorodené a jediné dieťatko kvôli zdravotnej nedbanlivosti. 

Rodina a priatelia sú obrovská podpora, ale bez manžela by som to neprežila. Je to cesta na celý život. Čas túto bolest nevylieči, časom sa len s ňou naučíme žiť. V tú chvíľu ako posledný krát Lily vydýchla, odišiel aj kus zo mňa a život sa teraz delí na pred a po. Tak veľmi to bolí.

Smútok a cesta životom s ním je kapitola sama o sebe a ja ešte stále nie som pripravená posunúť svoje skúsenosti a poradiť iným osirelým rodičom na tejto ceste. Sú dni kedy sa dá ľahšie dýchať a tiež dni, kedy sa s tou ťažobou, bolesťou a smútkom nedá ani kráčať. Prajem si, aby nikdy nikto túto bolesť zažiť nemusel. Ale to si asi prajeme každý v našej situácii.

Chcela by som však poradiť všetkým, ktorý majú vo svojom okolí osirelých rodičov. Nebojte sa spomenúť ich anjelské detičky. Nebojte sa povedať ich meno, nebojte sa o nich hovoriť. Aj keby ste sa rozprávali stále o tom istom. My si bohužiaľ nové spomienky s našimi deťmi už nespravíme a preto každá jedna spomienka na ne, je nám veľmi vzácna. Nechceme, aby sa na naše deti zabudlo.

Odkaz pre Lilynku:

Dievčatko naše krásne, chýbaš nám každú jednu minútu našich životov. Tak moc by sme ťa chceli mať pri sebe. Sľubujeme ti, že všetko dobré budeme robiť v tvojom mene a budeme sa snažiť, aby si bola na nás hrdá. Nikdy neprestaneme o tebe rozprávať, nikdy ťa neprestaneme milovať. Si to najväčšie šťastie v našom živote. Ďakujeme ti, že si si nás vybrala za rodičov. Mama a tato ti posielajú nekonečne veľa pusiniek. Ľúbime ťa. 

Mirka