Lenka a Noemka 

Sme 23-roční osirelí rodičia dvoch dievčat, Lenky a Noemky, a náš príbeh je stále dosť boľavý. 

Počas prerušeného štúdia na vysokej škole v roku 2022 sme s mojím partnerom nečakane otehotneli. Tieto správy som brala veľmi ťažko, keďže mi chýbal iba rok na dokončenie bakalára. Partner sa veľmi tešil od samého začiatku. Aj naše rodiny sa tešili, len ja som s tým mala nejaký problém. Teraz spätne sa na to pozerám ako na totálnu nepodstatnú hlúposť, no v tom čase som nikdy ani nemyslela na to, čo všetko sa môže stať a aké sú riziká. Veď som mala iba 22 rokov, najbezpečnejší vek na to mať deti a riziká spojené s tehotenstvom sa skoro rovnajú nule. Veľmi dôležité slovíčko skoro. Všetky moje vyšetrenia boli výborné, žiadna choroba počas tehotenstva, žiadne ťažkosti. Všetko bolo ideálne a my sme sa teda rozhodli sa znovu presťahovať do partnerovho rodného mesta, čo nie je ďaleko od toho môjho rodného. Mali sme vyriešenú otázku ohľadom bývania, financií a fungovania počas mojej rodičovskej dovolenky. Tehotenstvo som si užívala, bola som neskutočne šťastná, že čakáme bábätko. Od prvého dňa som tušila, že to bude dievčatko. Prešiel 16. týždeň a výsledky boli super ako vždy. Objednala som sa na 4D ultrazvuk, keďže moja gynekologička ho neponúka. Termín sme už dostali a ja som sa nesmierne tešila. Až do toho osudného rána. 

Neviem, ktorý presne dátum to bol, no bola sobota. Ráno som sa zobudila a nič nebolo divné. Malá mi už kopala v bruchu a ja som sa s ňou ešte rozprávala pár minút. Vstala som a išla na toaletu. A tam prišiel šok, mala som divné krvavé výtoky. Nesprevádzala ma žiadna bolesť, bolo mi to čudné. Nevedela som, či je to normálne alebo čo mám teraz robiť. Rýchlo som si ľahla na gauč, zavolala mamke, ktorá je zdravotná sestra a vysvetlila som jej situáciu. Tá ma hneď poslala na pohotovosť, nech idem čo najrýchlejšie do nemocnice. Zavolala som partnerovi, nech ide so mnou. Počas cesty do nemocnice som už tušila, že toto nebude v poriadku a malá je ohrozená. Vnútorný pocit neoklamete, aj keď hlava veľmi chcela veriť tomu, že to nie je nič vážne. Na gynekologickom oddelení dali môjmu vnútornému hlasu za pravdu. Diagnostika znela nasledovne: krčok je otvorený, hrozí spontánny potrat a vysoké riziko sepsy. Ihneď hospitalizovaná. S plačom som vyšla na chodbu, kde ma čakal partner a zrútila som sa mu v náručí. Naše bábätko je vo veľkom nebezpečí a zdá sa, že vesmír k nám nie je prívetivý. Po 5 minútach ma prišla zavolať sestrička, že už nemôžem viac sedieť, musela som ležať celý čas. Nasadili mi nejaké antibiotiká a magnézium. Na ďalší deň prišiel pán prednosta Záhumenský a priamo, no zároveň citlivo, mi vysvetlil situáciu a navrhol riešenia. Tie boli: 1) pokúsime sa urobiť cerclage (serkláž), ale nesmiem silno krvácať, mať v tele vysoký zápal a zápal v plodovej vode tiež musí byť v norme, 2) ak bude zápal v tele príliš vysoký a riziko sepsy bude ešte väčšie, musí sa vyvolať potrat, 3) nechať prírodu za mňa rozhodnúť. Čo má prežiť, prežije. Veľmi tomu nedávali šancu, krčok bol kompletne otvorený ani nevieme akú dlhú dobu  a riziko chytenia infekcie príliš vysoké. Vo svojich naivných 22 rokoch som bola postavená pred rozhodnutie života a smrti môjho prvého dieťaťa. Nemusím písať, že tieto dni boli neopísateľne ťažké. Hlavne byť na oddelení plnom tehotných žien s tým krásnym bruškom a tým malým zázrakom vo mne, ktoré ma neustále kopkalo v bruchu. Z mojej izby bolo až po koniec hospitalizácie počuť plač bezradnej matky, ktorá tak veľmi chcela pomôcť svojmu bábätku, ale nemala ako. Testy z krvi vyšli celkom fajn, nebolo to také zlé, dalo sa s tým niečo urobiť. Prvá dobrá správa! Malá iskrička nádeje sa zrodila v tejto smutnej situácii. Urobili mi potom hneď amniocentézu (odber plodovej vody) a odobrali aj vzorku na genetiku. Na ďalší deň si ma ráno zavolali do ambulancie. Potrebovali so mnou v súkromí rozprávať. Len tieto slová mi stačili na to, aby mi bolo jasné, že amniocentéza neukázala výsledky v aké sme dúfali. Razom bola moja nádej sfuknutá a ostali mi iba slzy a bezmocnosť. V ambulancii mi povedali tú najhoršiu správu; v plodovej vode bola zápalová hodnota vyššia ako 5000 (to je maximálna hodnota, ktorú sú schopní zachytiť). Ak je táto hodnota vyššia ako 5000, je to klasifikované ako "nezlučiteľné so životom". Nedá sa s tým nič v tomto bode robiť. Môj malý zázračik vo mne to neprežije. Pán prednosta mi ponúkol ešte jednu možnosť, experimentálnu liečbu na záchranu dieťaťa. Nie je to veľmi ešte overené, iba sa to spomínalo v jednom jedinom výskume, že to môže pomôcť. Len liečba je dosť ťažká na celé telo a je potrebné to absolvovať každý a jeden deň až do pôrodu. Či sa nám narodí zdravé a živé dieťa nebude nikdy zárukou, a trebalo brať do úvahy aj postihnutie. S veľkou pravdepodobnosťou bude postihnuté, ale nemusí sa to prejaviť hneď. Môže až za pár rokov, tak do 20 rokov, kým sa mozog čo najviac vyvinie. Bola by som 4. žena, ktorej to ponúkli. Tie prvé dve potratili počas liečby, tretia vynosila dieťa, zdá sa byť zdravé a prosperujúce, ale je príliš malé na to, aby to mohli 100% tvrdiť, že je úplne v poriadku. Táto možnosť bola naozaj posledným možným výkrikom o pomoc. S partnerom sme túto možnosť prehodnotili. Obaja sme mali 22 rokov, celý život pred sebou. Mať postihnuté dieťa by nebolo vôbec ľahké. Vyžadovalo by si to veľa času, peňazí a sebazaprenia. Aj naše ďalšie deti by museli byť s opaterou a pozornosťou odsunuté v budúcnosti kvôli tomuto jednému. Nechápte ma zle a nesúďte nás, len predstava o našej rodine bola trošku dosť iná od tejto. Je jasné, že aj postihnuté deti vedia priniesť rodičom veľa radosti a lásky. Ale je tiež známe, že rodina s postihnutým dieťaťom to má finančne dosť ťažké. Štát nijak nepomáha týmto rodinám, jeden rodič musí byť pestúnka a ten druhý musí zarábať. Vieme aká je ekonomická situácia Slovenska, pre mladých rodičov s postihnutým dieťaťom to nevyzeralo nádejne. Ale predtým, než sme mohli učiniť naše rozhodnutie, príroda rozhodla za nás. 

Dňa 31.3.2023 mi ráno už odtiekla plodová voda a potrat už sa nedal nijak zvrátiť. Zvolila som si injekciu, ktorá mi mala vyvolať kontrakcie. O 9:40 ráno nám Lenka odišla do druhého sveta. Prišli sme o ňu v 20. týždni gravidity. Nevidela som ju, ani som si to neželala, mala som pocit, že toto by ma položilo viacej na dno, než som už bola. Dali mi ale jej odtlačky rúk a nôh. V prepúšťacej správe na ďalší deň som zahliadla náhodou "... k potratu ženského plodu ...", a ak som sa doteraz nejak držala, v tomto momente som sa rozsypala na tisíc kúskov. Vtedy som mala prvýkrát potvrdené moje tušenie, že to bude dievčatko. Nič na svete nebolí viacej ako strata dieťatka. Možno viacej ešte bolí to, že aj keď veľmi chcete pomôcť svojmu potomku, nemáte ako. Nemáte ako vedieť a cítiť, že teraz sa vám krčok otvára, ako to zastaviť a podobné veci. Môžete len bezmocne sledovať to, akým smerom sa to vyberie a prijať ten osud, nech je akýkoľvek. Aj keď s ním vôbec nemusíte súhlasiť. Nasledujúci mesiac bol jeden z tých najťažších aké som prežila. Neprešiel deň, kedy mi nevyhŕkla slza, kedy som nemyslela na to, aké by to mohlo byť, kedy som nehľadala útechu v článkoch a príbehoch ako sú moje. Každým dňom som sa cítila vinná, že som prežila ten včerajší a že sa posúvam dopredu, zatiaľ čo moje dievčatko tu už nemôže byť. Blížili sa moje narodeniny a vedela som, že to jediné prianie, ktoré som mala, stať sa mamkou, mi nebude dopriate. Ale mesiac po mojich narodeninách sa ukázalo, že niekto moje želanie predsa len počul. Bola som znova tehotná.

Zistili sme to až niekedy v septembri 2023. Priznám sa, prvá myšlienka bola presiaknutá strachom, a strašne som sa bála aby sa nezopakovalo presne to isté. Na kontroly ku gynekologičke som chodila každé 4 týždne, starala som sa o seba ukážkovo a aj napriek nevolnostiam som každý deň zapila vitamíny a tešila sa z ďalšieho zázračika vo mne. Každý deň som bola nesmierne vďačná za prírastok a rozprávala som sa s ním od samého začiatku. Vedela som, že toto tehotenstvo dopadne hlasným plačom v pôrodnici dňa 7.5.2024. Ani som si nepripúšťala možnosť, že by to malo skončiť inak. Za ten čas sa zistilo, že v genetike nebol žiaden problém a zrejme mám vrodený slabý krčok. Od samého začiatku som vedela, že príde jeden deň, kedy budem musieť ísť na rizikové tehotenstvo. Začala som novú prácu v novom meste, otázku ohľadom bývania sme mali vyriešenú a všetky okolnosti okolo rodičovskej dovolenky taktiež. Celkovo táto situácia bola viacej pokojná, než tá predtým, čo ma napĺňalo pohodou a pokojom, že všetko je tak ako má byť. V novembri sme si dokonca kúpili nový byt, že malé bude mať aj svoju izbičku a môžeme si začať zakladať rodinu. Od 16. tt som chodila každé 2 týždne na kontroly kvôli krčku, lebo bol menší než by mal byť. Dostala som aj lieky Progestanelle na podporu tkanív blán. Tie mi ale paradoxne krčok trošku dráždili a niekedy bolo viditeľné jemné krvácanie. Na odporúčanie lekárov som nechodila na dlhé prechádzky, nenamáhala som sa veľmi, a ak som mohla, tak som ležala čo najviac. Všetky vyšetrenia znova dopadli na 1*, len teraz som bola poznačená minulosťou a jednoducho to nebrala až tak pozitívne. S oznamovaním sme chceli počkať až kým nebudeme pred naším obávaným 20. týždňom. V 18. tt sme absolvovali predčasný 4D a zistili sme, že čakáme dievčatko. Vybrali sme jej meno Noema, ale stále sme ju volali Noemka alebo bubaštik. Nesmierne sme sa tešili, bola som lepšie sledovaná a celkovo som sa cítila super. 

Až kým mi nezačala 21.12.2023 odtekať pomaly plodová voda. Bol večer, kedy som si uvedomila, že asi nie je niečo v poriadku. Ležala som a zrazu som cítila niečo vytekať. Hneď sme vyrazili s budúcou svokrou do nemocnice. Tam ma ošetrili. Bola som v tom čase v 20. týždni gravidity a znova som bola otvorená. Krčok bol zase otvorený a diagnóza bola tá istá ako v marci. Otvorený krčok, hroziaci potrat, vysoké riziko infekcie. Ihneď hospitalizovaná. Len v tomto prípade nebola prítomná žiadna krv, čo hralo v prospech nám. Ráno mi znova povedali, že musia urobiť nejaké testy a možnosti sú tie isté aké boli v marci. Bála som sa, ale moje myšlienky ani raz nezatúlali smerom v potratu. Jednoducho boli Vianoce, vianočné zázraky sa dejú a prosila som, modlila som sa ku každému kto bol ochotný si ma vypočuť, aby zachránil našu malú Noemku. Výsledky z krvi neboli také zlé, o 2 dni by ich robili znova a keď budú v norme, môžem ísť na cerclage. Nasledujúci deň sa nepotvrdila žiadna plodová voda na vložke, ani žiadna krv sa neukázala. Začala som sa nesmierne tešiť, bola to dobrá správa. Verila som, že tento boj dokončíme v 40. tt v máji budúceho roka. Na ďalší deň ráno sa ukázala aj krv. Dostala som panický záchvat, vedela som, že nemôžem plakať, aby som nevytvorila na bruško tlak a spôsobila väčšie problémy môjmu zlatíčku. Snažila som sa ukľudniť, ale keď máte pocit, že žijete svoju minulosť, je to dosť náročné. Zobrali ma na ultrazvuk, tam mi ukázali, že blany síce nie sú roztrhnuté, no krčok sa viac otvoril a je pripravený na "pôrod". Pán primár mi hneď ponúkol, že sa môžeme pokúsiť o cerclage, ale jej úspešnosť je 1%. Tá cerclage sa mala v mojom prípade preventívne urobiť v 16. tt a nechápal, prečo ma neposlala gynekologička na to. Na vine bola gynekologička a zle odhadnutá situácia. Veľmi neštastne ju podcenila. Nemala som veľa času na rozhodnutie, ale ani som nepotrebovala. Medzi 0 a 1 je nespočetne veľa možností, a ak tam existovala aspoň jedna jediná, v ktorej si držím moje dievčatko zdravé a živé v náručí, bola som ochotná si prejsť hocičím. Kvôli môjmu dievčatku, kvôli Noemke. Pri Lenke som túto možnosť nemala, preto pri Noemke som neváhala ani sekundu. O 2 hodiny neskôr som ležala na operačnej sále veriac, že to bude úspešné. Zákrok trval 45 minút a dopadol skvele. Sám pán primár povedal, že to bol najťažší zákrok, ktorý kedy robil. Bolo to tak malé a blízko blán, že sa to zdalo byť nemožné. Ale stali s nami všetci svätí v operačnej sále a podarilo sa to. Boj ale nebol vyhraný. Zápalové hodnoty mi museli klesnúť a do konca tehotenstva som musela iba ležať hore nohami. Jeden deň som dokonca mala teploty a CRP s interleukinom som mala príliš vysoké. Začali ma pripravovať na to, že keď to čoskoro neklesne, bude sa musieť steh pretrhnúť a vyvolať potrat. Stal sa ďalší zázrak a na ďalší deň mi obidve hodnoty rapídne klesli. Antibiotiká zabrali a my sme boj pomaly vyhrávali. Celé dni som Noemke dohovárala, aby bola statočná a silná, aby sa ešte nevybrala na náš svet, lebo je na to príliš maličká. Ona mi zase kopkala do brucha akoby mi tým vyjadrila: "Dobre mami, ešte nepôjdem." Spievala som jej, hovorila o budúcnosti, ktorá nás čaká. Ako sa budeme spolu hrať, ako ju tajne budem učiť "tata" namiesto "mama", aby jej ocko bol šťastný. Počúvali sme spolu naše obľúbené pesničky. Sama som si nepripúšťala to, čo sa nakoniec stalo. 

26.12.2023 v poobedných hodinách som začala dostávať silné kŕče v oblasti krížov. Nebolo mi to divné, lebo už niekoľko dní som ležala hore nohami bez možnosti sa nejako posadiť. Lieky proti bolesti mi nijako nepomáhali a moje srdce už tušilo, čo sa deje. Len moja hlava si to nechcela za žiadnu cenu priznať. Bol pri mne partner a mamka, keď sa to udialo. Počas tých kontrakcií sa mi steh na krčku pretrhol a celý potrat bol už na spadnutie. Ešte predtým než sa to celé začalo, stihli sme sa s ňou rozlúčiť. Poďakovala som sa jej za to, že si nás vybrala ako rodičov, že sme ju neskutočne milovali a tešili sa na jej príchod. Neskutočne ma bolí, že tu nemôže s nami byť, ale zároveň nechcem, aby trpela viacej. Povedala som jej, že keď musí ísť, tak ju púšťam. Najťažšie vyslovená veta v mojom živote. Po tomto výroku ma kopla poslednýkrát v jej krátkom živote a mne sa blany roztrhali a vytiekla mi plodová voda. O našu Noemku sme prišli okolo 18:28 a bola presne v 21. tt. Niekto by si povedal, že keď to človek zažije viackrát, tak to nebude tak bolieť. Ale opak je pravdou. Vedela som presne čo bude nasledovať a ako ma to psychický ovplyvní. Nikto nechce ísť cez peklo druhýkrát, raz stačilo. Ale ja som nemala to šťastie. V čase, kedy toto píšem je presne týždeň po druhom potrate. 

Začiatkom roka 2023 som bola presvedčená, že sa stanem mamou. A ja som sa s ňou aj stala, ale aj s malým prívlastkom. Stala som sa osirelou mamou dvoch úžasných dievčat Lenky a Noemky. Namiesto toho, aby som objímala svoje dcérky v náručí, objímam iba ich odtlačky končatín a staré ultrazvukové fotky. Bolestivé dôkazy toho, že aj keď tu boli iba na krátky čas, tak ich existencia je nepopierateľná a ja som naozaj mama. Navždy budem hrdo kráčať po tomto svete s odznakom "mama Lenky a Noemky", budem s radosťou hovoriť o osudoch mojich dievčat, aj keď asi so slzami v očiach. A verím, že raz sa niekde stretneme a budem im môcť obom povedať, ako veľmi ich milujem, ako mi veľmi chýbali.

Mojím kameňom úrazu je aj to, že v našej spoločnosti nie je také bežné sa stretávať s mladými ženami s potratom. V mojom prípade zlyhala aj gynekologička s myšlienkou: "Však má iba 23 rokov, to nemôže byť až také vážne." Ak aj máte 16, 25, 37 alebo po 40, prosím, nikdy sa nenechajte označkovať týmito stereotypnými nálepkami. Keď máte pocit, že niečo nie je v poriadku, riešte to, pýtajte sa lekárov, aj keď by ste mali ísť za nimi x-krát a pýtať sa na tú istú vec. Aj to malé klbko šťastia vo vás je ľudský život a zaslúži si riadny záujem lekárov a zdravotníckeho personálu. Nijakej žene neprajem si týmto prejsť. A tie čo si tým prechádzate, vedzte, že aj keď vás nepoznám, tak na diaľku vás objímam, stískam a smútim spoločne s vami. Nie ste v tom samé. A hlavne, ste maminami, nech vám ktokoľvek povie niečo iné, vy nimi ste. 

-osirelá mama Tatiana