Leila 

Príbeh mojho zázraku držím v sebe dlho. Za necelý mesiac to budú 3 roky. Leila by mala tretie narodeniny. Bolí to? Nikdy neprestane, no dnes to nieje hnev, zúfalstvo ani výčitky. Dnes ostala len čistá láska, kotrá bolí po svojom. 

Tehotenstvo nebolo plánované, prišlo veľmi skoro možno ani nie vekovo, ako vo vzťahu, no ja som ani na chvíľu nepochybovala. Odkedy si pamätám, viem, cítim, že mojou životnou rolou je byť mama. Mám v sebe toľko lásky, ktorú nechcem vložiť inam, ako do svojich detí. A nebolo to inak ani pri Leile. Milovala som ju od začiatku, aj pri obijmaní zachodovej misy celých 9mesiacov, hahaha. Keď som ju priložila k sebe prvýkrát, cítila som, že toto je prázdne miesto, ktoré som tak veľmi túžila zaplniť. Splnila všetky moje túžby a očakávania. Mala som pocit, že mám doma bábätko z predlohy o dokonalých deťoch . Spánok aj 12h od večera do rána, jedlo žiaden problém, nehovoriac o tom, že skutočný, neutíchajúci plač, som stretla u nás doma za 4 mesiace 3 krát! Sama si závidím :) Aj preto, o nej často vravím ako o zázraku, bábätku za odmenu. 

Prišla, ukázala mi, že zvládnem byť mamou, no ukázala mi taktiež, že ešte na to nie je ten správny čas, ani miesto. A ja to chápem až teraz, s postupom času, že v živote si to nejde naplánovať. Treba sa naučiť plávať s prúdom. Hoci niekedy poriadne silným. A ja som plavec teda riadne dobrý! 

Dňa 27.11. v deň jej 4mesačného výročia, pribehol vystrašený partner, s nevládnym telíčkom na rukách. Bolo to presných 20 minút poobedného spánku. 20 minút počas ktorých sa rozhodla odísť. A ja som skočila do vlnobitia. Sama. Neplávala som vtedy s prúdom. Zapla som autopilota. Nikdy v živote som nedávala prvú pomoc, no akosi podvedome som presne vedela, čo mám robiť. Následný prevoz vrtuľníkom do nemocnice, a boj celé popoludnie. Telíčko nereagovalo už na nič, no mozog a srdiečko bojovalo zo všetkých síl. Po odpojení od všetkých prístrojov trvalo pár sekúnd, kým odišla. Pozemsky. 

Nerozumiem veľmi numerológii, no narodila sa 27, zomrela 27, dokonca v rodnom a úmrtnom liste máme presne ten istý čas. Záchranku som volala 13:13 a volali sme spolu presne 13 minút. Moje narodeniny sú 27, moj otec má tak isto 27 , a tieto 27mičky sa mi od smrti Leilinky objavujú všade, a stále. Je to také milé, pre mňa vždy úsmevné. Viem, že je tu so mnou, je to už také “naše”.

S partnerom sme spolu fungovali len kvôli bábätku. Bol závislý na drogách a ja v tom čase psychicky na dne. Život s takýmto človekom je extremne náročný. Obzvlášť keď som žila tisícky kilometrov od svojej rodiny a mala 23 rokov. Leila ma zachránila z cesty, o ktorej som si myslela, že z nej niet záchrany. Pochovali sme ju na Slovensku, kde som pár mesiacov po pohrebe ostala. Nebola som schopná začleniť sa do normálneho života niekoľko mesiacov. Rodina ani blízki pomôcť nepomohli, aj keď sa možno snažili, no v naších končinách ľudia nie sú pripravení na rozhovory tohto typu. Každý sa snaží o tom nehovoriť. Dodnes na mňa na Slovensku zvyknú divne pozerať, ak o Leile normálne rozprávam, rovnako ak rozprávam o smrti ako prirodzenej súčasti života. Okolie proste utíchne. 

Neostalo mi priveľa blízkych priateľov, a všetko sa akosi samo upratalo. A ja som nikdy nebola so svojim životom spokojnejšia a šťastnejšia . Využila som služby psychológa, každý týždeň hodinka, počas prvého roka po smrti. Bolo to skvelé rozhodnutie, a odporúčam to každému, kto sa na to cíti. A nesmiem zabudnúť na dve Veroniky. Veronika Hurdová a jej kniha , ktorú som dostala od mojej sestry počas tehotenstva, kedy ma zamrazilo pri názve Moje milá smrti- založila som ju do poličky a bolestivo listovala o rok neskôr, no Veronika ostala taktiež sama- bez manžela, s tromi deťmi. Veľmi obdivujem ju, aj jej silu. Veronika č.2 je tak isto jedna z nás, ktorú určite všetky poznáte. Mama krásnych 3 dcér (jednej v nebi- Almy). Silná, krásna, úprimná, inšpirujúca osoba, a aj keď sme sa nikdy osobne nestretli, pomáha mi spôsobom, ako nikto nedokáže, hoci len pár správami, raz za pár mesiacov. Tak málo a zároveň tak veľa. No dnes už viem, že my, osirelí rodičia, si rozumieme aj bez slov. My vieme. 

Milí osirelí rodičia,

Chcem Vám povedať, že je jedno či máte 23, 33, 43 rokov, 2, 3, 4 najbližších  priateľov, ktorí sú pripravení to zvládnuť s Vami. Dôležití ste vy. Vedzte, že aj keď sa na smrť nedá dopredu pripraviť, vieme s tým dnes už pracovať. Nie ste sami. Táto komunita mi ukázala, že nie som jediná, komu zomrela dcérka. Že nie som jediná , ktorá ma kvetinkový spomenienkový box so všetkým možným, čo som si odložila, lebo proste chcem, a nikto to tu nepovažuje za divné :) 

Ostane nám síce bolesť, už navždy, no taká iná bolesť, láskavá, silná. A nádej. Lebo život je aj krásny. Verte mi. Neklamem, píšuc v noci, lebo nemôžem spať z tepla v 9.tom mesiaci očakávajúc príchod bábätka číslo dva každým dňom. Som už teraz veľmi zvedavá, koho nám sestra z neba poslala.

Osirelá matka 

Natália Andrijková