Laurinka 

Náš príbeh sa začal ako z rozprávky, vzali sa, kúpili si domček, ani sa nenazdali a čoskoro sa ocitli v očakávaní ďalšieho člena rodiny. Založiť si rodinu sme plánovali už niekoľko rokov. Prvé mesiace sme boli opatrní, nakoľko kvôli miernej anomálii maternice mi bolo oznámené, že riziko potratu je o čosi vyššie, ako bežne. No od začiatku sme aj napriek všetkému verili len v ten najlepší koniec.

Prvé tri mesiace ubehli bez problémov a tak som si začala čoraz viac veriť tomu, že nám predsa len osud dopraje. Mala som silné tušenie a pocit, že čakáme dievčatko. Tehotenstvo prebiehalo v podstate bez väčších problémov. Stihli sme tak spolu aj zopár výletov, na ktoré rada spomínam. Na moje narodeniny som dostala najkrajší darček - termín na detailné vyšetrenie, kam sme išli spolu s manželom. Bolo to prvýkrát, čo manžel videl našu malú bábiku. Bol to krásny okamih, aj napriek tomu, že ako typická hanblivá žena nebola z toho úplne nadšená (nechcela sa ukázať). V auguste sme tiež oslávili našich 10 spoločných rokov. Spravili sme si malý piknik na kopci pri západe slnka. Je to pre mňa tá najsilnejšia spomienka a zároveň posledné obdobie, kedy som sa cítila naozaj šťastná. Čakali nás posledné dva mesiace, a my sme sa začali konečne reálne viac a viac tešiť.

O dva týždne neskôr som sa začala cítiť zvláštne, jeden deň som mala pocit, že malinká o niečo menej kope. Bežne pri sedení bola totiž ako malá futbalistka, a hlavne keď som jej dopriala to, čo najviac ľúbila - sladkosti. No neskôr som sa presvedčila v nevedomosti, že sa mi to len zdá. Na ďalší deň mi začali mierne kŕče a mierny náznak krvácania. Rozhodli sme sa ísť na pohotovosť, kde mi bolo povedané že Laurinka je v poriadku a že je ešte skoro na pôrod, takže musím oddychovať. Spravili mi vyšetrenia a hospitalizovali ma. Sníval sa mi sen o akútnej sekcii, ktorý dodnes považujem za určite znamenie od Laurinky. Nadránom ma znova napojili na CTG, ktoré už pomaly prestalo písať hodnoty, no nahovarala som si že to je len nejaká chyba. Na ultrazvuku som sa dozvedela tú najhoršiu správu a v tom okamihu sa mi zrútil celý svet. Srdiečko už nebije. Nemohla som uveriť tomu čo som pred sebou na obrazovke videla. Vtedy s ňou odišla aj časť môjho ja. Už viem, že žiadna fyzická bolesť nebolí tak, ako to keď sa dozviete tú najhoršiu správu.

Práve sme skončili 29. týždeň, keď sa Laurinka narodila sekciou 2.9.2022, mala 40 cm a 1130 gramov. Odišla v deň svadby mojej najlepšej kamarátky. Žiaľ mi nebolo umožnené ju vidieť po pôrode, no ďakujem nemocnici za starostlivosť a za to, že až na prvú noc sme mohli stráviť tie ostatné dni v nemocnici spolu s manželom, čo mi naozaj veľmi pomohlo.

Ten pocit, keď odchádzate z domu s dieťaťom pod srdcom a vrátite sa bez neho, s prázdnou náručou, je len čistá bolesť, prázdnota a zúfalstvo. Každý, kto si tým prešiel vie, že si nesieme len tie otázky “prečo, prečo my, prečo ona, o čo sme horší ľudia ako ostatní, prečo som nedokázala ochrániť svoje dieťa” a podobne, na ktoré aj tak nikdy nedostaneme odpoveď a nikam nevedú.

Prvá informácia znela, že sa zamotala pupočná šnúra okolo nohy a nožička bola opuchnutá. No pitva nakoniec ukazála akúsi anomáliu pupočnej šnúry. Bolo mi vysvetlené, že nenašli žiadne konkrétne odborné pomenovanie na takýto prípad, keďže sa s tým ešte nestretli. Tkanivo z pupočnej šnúry vytvorilo akési pevné tenké nitky, ktoré priškrtili pupočnú šnúru a tiež nožičku. Žiaľ, zatiaľ nevieme, prečo vzniklo niečo také, ani či sa to môže opakovať.

S naším dievčatkom sme sa rozhodli riadne rozlúčiť, nakoľko manžel načítal, aké je to do budúcna dôležité. Vybavil všetko potrebné, za čo ho dodnes obdivujem, ako to všetko neskutočne zvládol, keďže aj on smútil. Spätne som presvedčená o tom, že aj keď to bolo ťažké, bolo to naozaj dôležité a cenné. Rozhodli sme sa, že budeme pri tom len my dvaja. Bol to deň, kedy sme našu Laurinku videli prvý a posledný krát. Bola nádherná, ako taká malá spiaca bábika, ešte krajšia ako som si ju kedy predstavovala, veľké očká po ockovi, výrazná pera a kopec vláskov. To, čo nám po nej zostalo, je jedna fotka, spomienky na to, čo pekné sme spolu za ten krátky čas zažili kým bola v bruchu, kopa lásky a zároveň prázdne miesto v srdci, ktoré už nikto nezaplní.

V tých najhorších chvíľach nám najviac pomohli a boli oporou naši rodičia a kamarátky, za čo im veľmi ďakujem. Pre mňa je po celý čas najväčšou oporou jednoznačne môj muž. Ani to tak nedokážem opísať slovami, akoby som chcela a ako mi celý ten čas pomáha, aj keď sám prežíva tiež stratu a smúti. Všetky naše rozhovory, jeho prístup, rady a všetko okolo toho. Som extrémne vďačná za to, že mám to šťastie mať ho po svojom boku.

Každý deň sme čakali, že sa prebudíme a všetko bude zas ako predtým. Keďže sa to nestalo, často krát som sa pýtala samej seba, či naozaj je toto tá naša realita. Stále ma to občas prepadne. Časom sme však pochopili, že si musíme náš nový krehký život postupne a po malých krokoch budovať úplne odznova. Snažili sme sa preto robiť to, pričom sme sa cítili bezpečnejšie a aspoň na chvíľu o čosi lepšie. Všetok čas sme trávili spolu s manželom, veľa sa rozprávali, prechádzali sa v lese, čo nám pomáha aj dodnes. Na úplnom začiatku nám pomáhalo tiež čítanie iných príbehov, aj ked je to smutné, ako často sa to stáva, no aspoň na chvíľu sme mali pocit, že nie sme v tom sami. Aj to je jeden z dôvodov, prečo práve píšem ten náš. Prajem si, aby žiadni rodičia nemali ten pocit, že sú v tom úplne sami.

Pomáhalo mi dávať všetky emócie von, nedržať to v sebe, tiež písať básne pre Laurinku, denník a aj kresliť. Som vďačná za každého, kto ma vypočul a aj za bezpečný priestor na zdieľanie svojich pocitov v podpornej skupine. Ďakujem Poradni Alexis a aj za inšpiratívne a úžasné mamy, ktoré som mohla spoznať, aj keď je mi ľúto, že práve v tejto súvislosti a situácií.

Dnes viem, že sa musíme naučiť žiť s tým vedomím, že nám bude Laurinka už vždy chýbať a prídeme o všetky "prvýkrát" okamihy jej života. Nikdy ju neuvidíme rásť, smiať sa, behať na dvore, ísť do školy a kopec ďalších veci, no ostane súčasťou našej rodiny. Stále budeme rozmýšlať, akoby asi teraz vyzerala, čo by už vedela.  Ale aj keď spomienky a nenaplnené predstavy častokrát bolia, verím, že bude čoraz viac dní, kedy budeme spomínať s úsmevom a budeme sa cítiť šťastní. V podstate sme ešte len na začiatku našej dlhej cesty, keď ešte veľa krát zablúdime a sme ako na horskej dráhe. Zároveň však vieme, že chceme nájsť tu cestu a zachovať tak spomienku na našu prvorodenú Lauru. Cítime, že je to práve ona, ktorá nám dáva silu ísť ďalej.

Ďakujem našej dcérke za to, že nám ukázala úplne nový, nádherný a intenzívny rozmer lásky, ktorý nemá žiadne hranice. Láska a nádej je to, čo nás posúva každý deň o krok dopredu.

Na záver by som rada citovala vetu z jednej mojej básne:

"Ďakujeme ti dcérka, Laurinka naša zato,

že vďaka tebe, už navždy budeme tvoja mama a tvoj tato"

Dominika