JAKUBKO

Jakubkov príbeh

Dovoľte mi, aby som sa Vám v skratke predstavila. Volám sa Jana, pochádzam z malého mestečka na východnom Slovensku a mala som šťastný život.

Už od mala som mávala problémy s menštruáciou. V 17 rokoch som to začala riešiť. Navštívila som gynekologičku, ktorá mi povedala, že mám hormonálnu poruchu menštruácie, nasadila mi lieky a všetko bolo fajn. Po vysadení hormonálnej antikoncepcie mesiac pred svadbou som sa ťešila veľmi, že si založíme rodinku. Rodinu, o ktorej som vždy snívala. Pol roka sme sa snažili a nič. Začala som mať obavy. Už mi aj začal opäť haprovať cyklus. Bolo 29. novembra 2019, kedy som mala dostať menštruáciu a neprišla, tak som si urobila tehotenský test. Bol negatívny. Sklamanie... ale blížili sa moje narodeniny a výlet do Bratislavy, tak som to nejako neriešila. Povedala som si, že ked prideme z Bratislavy, tak zavolám gynekologičke, ked´ dovtedy menštruácia nepríde.

Domov sme dorazili 15. decembra 2019 a 16.decembra 2019 ráno pred prácou som chcela volať doktorke a v tom ma napadlo si pre istotu urobiť ešte jeden test. A bolo to tam! Vytúžené dve čiarky! Dve krásne čiarky, pocit šťastia taký silný, že som bola rada, že sedím na stoličke a zízala som na ten tehotenský test s úsmevom na tvári asi 10 minút, kým som vytočila doktorku a objednala sa na sono. Nikomu som nič nepovedala. 20.decembra 2019 som teda šla na to sono. Nedočkavá a šťastná som na sone uvidela maličký krúžok, ktorý vyzeral, ako keby som zjedla zásnubný prsteň. S fotografiou som išla domov, kde som fotku skryla a mužovi povedala, že som dostala injekciu na vyvolanie menštruácie. Bolo to tak neskutočne ťažké nikomu to nepovedať a tešiť sa len sama, že vo mne rastie nový život.

Nadišiel Štedrý deň a ja som sa tešila a nevedela som sa dočkať ako to oznámim rodine a vlastne im dám najkrajší vianočný darček. Už skoro ráno som vstala a nemohla zaspať, taká som bola nedočkavá a môj manžel vyspával, tak som ho natešená s darčekovou krabičkou a zapnutou kamerou išla zobudiť. Keď otvoril krabičku a uvidel fotku zo sona a nadpis ,,HUNCUT,, , ukazal na moje brucho a spýtal sa: “Fakt?” Prikývla som, že áno. V tom momente vyletel šťastný z postele, objal ma a začal mi hladkať bruško.

Následne sme sa navečerali s rodičmi jedného aj druhého a po večeri sme im dali obálku, v ktorej bola fotka zo sona. Všetci boli šťastní a tešili sa spolu s nami.

Po večeri sme sa rozlúčili s rodičmi a išli vonku za kamarátmi, ktorým sme tiež túto radostnú novinu oznámili. Všetci sa s nami neskutočne tešili. Po Novom roku som ochorela, mala som vysoké teploty aj zapalové testy neboli dobré. Gynekologička ma prezrela, nasadila lieky a išla som na rizikové tehotenstvo, aj skrz toho, že už v minulosti som mala problémy s menštruáciou. V práci to zobrali divne, ale mne bolo vtedy všetko jedno a tešila som sa z očakaváneho bábätka. Na začiatku februára 2020 začali bolesti a zvyšoval sa mi tlak. Bola som mesiac v nemocnici, kde mi pichali magnezium a dávali rôzne lieky na zníženie tlaku priamo do žily. Na konci februára ma konečne pustili domov s tým, že tlak sa pomaly stabilizoval, ale stále bol na hraničnej hodnote 140/90 a to s množstvom liekov. Keďže začala korona, nechodila som nikde, len som doma v kľude ležala. No bolo to stále horšie a horšie. Internistka mi stále dávala holter (pozn. prístroj na meranie krvného tlaku) a tlak bol stále vyšší a vyšší.

Bola som v 24.tt, keď som mala opäť holter. Bol večer niečo pred pol desiatou a veľmi silno mi bilo srdce a holter ukázal 240/160 v tej chvíli som s plačom vstala a manžel ma odviezol do nemocnice. Bola prvá vlna pandémie, čiže pred vchodom nemocnice môjho manžela otočili a bez rozlúčenia ma vzali na príjem. Dokonca som musela ísť pešo, pretože výťah bolo zakázané pre pandémiu používať. V nemocnici sa akože snažili urobiť čo mohli, týždeň sa tam so mnou trápili. Až následne ma previezli do špecializovanej nemocnice v Prešove. Ihneď som išla na pôrodnú sálu, kde ma napojili na všetko možné a robili rôzne odbery a napichovali ma kadečím. Tlak trochu klesol. Ešte ma 24h sledovali a potom previezli na izbu. Týžden som tam bola a robili mi vkuse nejaké vyšetrenia. Naozaj sa snažili, ale bolo neskoro. Akurát som vošla do 27.tt, kedy mi doktor oznámil, že mám silnú preeklampsiu a rozvíjajúci sa Hellp syndróm. Povedal, že mám len dve možnosti. Porodiť a oni sa budú snažiť nás zachrániť alebo neporodiť, ale riskovať, že vo veľmi krátkom čase dostanem mozgovú porážku alebo infarkt. Po telefonáte s manželom som sa rozhodla pre pôrod. Po oznámení môjho rozhodnutia mi doktor povedal, že mi dáva 45 minút na telefonáty s rodinou, pretože nevedia, ako operácia dopadne a či nás zachránia.

9.5.2020 o 14:00 s váhou 760g a dĺžkou 33cm sa akútnym cisárskym rezom narodil náš vytúžený synček Jakubko. Po prebudení z celkovej narkózy ku mne prišla doktorka z neonatológie. Povedala mi, že môjho synčeka zachránili a je zatiaľ “stabilizovaný”. Hneď som volala manželovi a túto radostnú správu mu oznamila. Na ďalší deň ráno som vstala z postele a po vlastných v obrovských bolestiach odkráčala nedočkavá za svojim synom s túžbou vidieť ho. Stála som pred inkubátorom, v ktorom ležal mol maličký, chudučký, krehký synček napojený na hadičky a pľúcnu ventiláciu. No nevnímala som nič, iba jeho krásu. Bála som sa, ale bola som šťastná, držal ma za prst a ja som ho hladkala po hlavičke. Pár hodín poobede sa jeho stav skomplikoval, pretože jeho pľúca boli slabučké a pri každom nádychu mu praskla nejaká cievka a začal krvácať do pľúc. Snažili sa všelijako, dostal všetku možnú liečbu, akú mohol. No nič nepomáhalo. Na další deň bol bledý, no ja som verila, že bude všetko dobre. Žiaľ poobede okolo šestnástej hodiny prišla za mnou doktorka mi oznámiť, že môj synček krváca do hlavičky a oni mu už nedokážu pomôcť. Vybrali mi ho z inkubátora a ja som ho v náruči držala a nemohla som nič robiť. Len sa nanho dívať a hovoriť mu, ako ho veľmi ľúbime a ako chceme aby tu bol, aby išiel s nami domov, aby sme sa mohli spolu tešiť. Bola som bezbranná, slabá, ubolená, taká bezmocná a vystrašená. Chcela som za neho dýchať, chcela som za neho bojovať, chcela som mu pomôcť, chcela som zomrieť, len aby on žil. Nič sa nedalo robiť. V ten večer 11.5.2020 o 21:30 náš synček zomrel. A ja s ním.

Po týždni ma pustili domov, pochovali sme nášho synčeka. Ja som sa snažila ísť ďalej a myslieť pozitívne. Dala som sa dokopy po cisárskom, lekári dali dokopy moje zdravotné problémy. Rýchlo som sa začlenila do spoločenského života, žiaľ z práce ma vyhodili, lebo oni počítali s tým, že budem 3 roky s dieťaťom doma a že sa nevrátim. Neverila som, že sa takto môže niekto zachovať, ešte keď som prosila o to, aby som bola medzi ľuďmi. Ale našla som si inú prácu, spoznala, kto je môj ozajstný priateľ a cením si môjho manžela a neskutočne ho milujem za to, aký je a že ma neopustil.

Takže žijem deň za dňom. Žijem, ale nežijem. Každý deň vstanem na budík, idem do práce, starám sa o domácnosť, usmievam sa, som veselá, aby si ľudia mysleli, že je všetko fajn. Nikdy by som nepovedala, ako rýchlo sa naučí človek klamať svoje okolie. Je to rok a 5 mesiacov od smrti malého a ja sa doma s plačom pozerám do prázdneho kočiara a kľačím pri hrobe svojho syna. Viem, že nie som prvá a bohužiaľ ani posledná. Obdivujem všetky ženy, ktoré zažili niečo podobné a niektoré dokonca niekoľkokrát. Ale snažím sa nestrácať nádej. Lebo nádej umiera posledná.

Aj napriek všetkým problémom a nešťastnému koncu bolo pre mňa tehotenstvo nádherné a snažila som sa ho užiť si, ako sa len dalo.

Verím, že po každej búrke vyjde slnko a vznikne dúha. Verím, že čoskoro budem mať dúhové babätko a všetko bude opäť dobre.

Na pamiatku sme si s manželom dali tetovania.

Jana S.