Gréta 

Náš byt sme opúšťali s úsmevom na perách a pocitom, že sme v ňom posledný raz iba my dvaja, sami. Najbližšie, keď sem vstúpi moja noha, bude to domov troch ľudí. Moje tehotenstvo nebolo jednoduché. Bolo dlho očakávané, s milión diagnózami a každodennými injekciami do brucha. Po prvom trimestri prišla väčšia ľahkosť. No a čím bližšie sme boli k finále, tým menej obáv som mala. Naivka. Hospitalizácia, plán na vyvolávanie pôrodu... Prenášala som už vyše týždňa. Slabé ozvy. Rýchly presun na operačnú sálu a celková anestéza. Keď som si líhala na operačný stôl, hlavou mi šlo len „už je dobre, už bude po tom... keď sa zobudím, malá bude na svete.“ Po prebudení z narkózy za mnou prišiel môj muž v sprievode dvoch lekárov. Stačilo mi pozrieť sa do ich tvárí a vedela som to. Odlúčenie placenty. Slovné spojenie, ktoré mi zmenilo život. Celé sa to vraj udialo v priebehu minút, nedalo sa pomôcť. Keby som nebola rozrezaná na dve polovice, pravdepodobne by som sa snažila dostať k prvému oknu a...

Veľmi som ju chcela vidieť. Všetci ma odhovárali. Dnes ľutujem, že som sa nechala. Netuším, ako vyzerala jej tvár, či mala vlasy, pery v tvare srdca a jamku na brade. Kým ma pustili z nemocnice, môj muž spolu s celou rodinou sa postarali o to, aby v našom byte neostala žiadna stopa po tom, že sem malo pribudnúť dieťatko. Vrátila som sa do bytu bez postieľky a prebaľovacieho pultu. To obdobie prvých týždňov „po“ mám trochu zahmlené. Dôverne som sa však stihla zoznámiť s panickými atakmi, o ktorých som predtým len čítala, či počula. Tie si pamätám veľmi dobre. Bol to nekonečný smútok. Budenie sa zo snov. Krátke dúfanie po každom zobudení sa, že možno to celé bol len sen. Nebol. Môj muž mi bol obrovskou oporou. Až dnes, 3 roky po, si naplno uvedomujem, že on vtedy úplne potlačil seba. Bolo to aj jeho dieťa, cítil presne tú istú bolesť ako ja, napriek tomu sme sa venovali len mne a môjmu smútku. Urnu s jej popolom sme si my sami vložili do hrobu. Nosíme jej tam výlučne živé kvety. Je to na lúke nad dedinou, v lete sa okolo cintorína zvyknú pásť ovce. Krajšie miesto sme nemohli nájsť. Nikdy by som netipovala, že vo svojom veku už budem mať zakúpené svoje hrobové miesto, kde na mna bude čakať moje dieťa. Život.

Keď sa mám zamyslieť nad tým, čo mi vtedy najviac pomohlo, bolo to vedomie, že v tom nie som sama. Že je nás toľko nesmierne veľa. Mám a otcov. Zrazu sa mi ozývali ľudia, ktorých som roky nevidela, so správami začínajúcimi slovami „my tiež“. Gréta bola výsledkom nášho štvrtého umelého oplodnenia. Po niekoľkých potratoch doslova zázrak. Priznám sa, že ďalšou vecou, ktorá ma udržala pri živote bola obyčajná... nádej. Vedela som, že keď to vyšlo raz, vyjde to znovu. Viac menej som mala v sebe odhodlanie, že hneď ako sa jazvy zahoja, ideme do toho znovu. Bála som sa? Príšerne. Ale túžba po dieťati ma úplne opantala. A v podstate mi zachránila život. Rovnako priatelia, ktorí intuitívne tušili, že veta „život ide ďalej“ nie je to, čo chcem počúvať. Ja som vtedy nechcela, aby život išiel ďalej, chcelo sa mi kričať na plné ústa do celého sveta –ako si zemeguľa dovoľuje točiť sa ďalej.. bez mojej dcéry. Toto všetko a čas. Znie to ako klišé, no je to tak.

Dnes už na Grétin hrob kladú kvety dve malé rúčky patriace dievčatku, ktoré bude vyrastať s vedomím, že má tam niekde ďaleko sestru, ktorá bola rovnako milovaná. Cítim to tak, že mám deti dve. Navždy.

Paula