FazuĽka

Dlho som sa odhodlávala zdieľať môj príbeh. 8 rokov. Nie preto, že by bol možno tak silný ako niektoré, ktoré tu čítam. Dôvod je úplne iný. Mala som roky pocit, že nemám právo smútiť. Ale teraz cítim, že "vypísať to zo seba" je krok k vyliečeniu. Hoci mám už odvtedy pri sebe dve krásne, zdravé detičky, cítim, že toto musím urobiť a možno tým ukážem aj iným, že aj my máme právo smútiť. Vysvetlím. 

Koncom roka 2017 som sa dozvedela, že čakáme bábätko. Podarilo sa to hneď a ja som bola neskutočne šťastná. Už som si predstavovala samú seba s veľkým bruškom, s kočíkom, predstavovala som si celý náš život s novým človiečikom. Prišla kontrola, na ktorej bolo vidieť už aj akciu srdiečka. Pamätám si na tú chvíľu. Bolo to pre mňa tak krásne a zároveň nepochopiteľné ako niečo tak maličké už môže mať srdiečko, ktoré bije ako hrom :). Po mesiaci prišiel termín ďalšej kontroly a ja som v tú noc mala nočné mory. Snívalo sa mi, že som išla pozrieť manžela na hokej a držala som v rukách mŕtve bábätko. Ráno som sa zobudila celá nesvoja, niekde hlboko som cítila, že niečo nie je v poriadku. Ale dokázala som to potlačiť a nastavila som sa, že to je len sen a predsa tehotné mávajú kadejaké sny. Išla som teda na kontrolu. Nikdy nezabudnem na ten moment. Doktor robil sono a v tichosti pozeral na obrazovku. To ticho bolo večné, hoci v reále trvalo možno pár sekúnd. Vedela som. Cítila som, že niečo nie je dobre. Ale videla som na obrazovke toho človiečika, ktorý už bol o dosť väčší než naposledy. Srdiečko opäť bilo ako besné. Uľavilo sa mi, že žije a že tie nočné mory boli naozaj len sen. A zrazu to prišlo. 

To, čo vravel lekár si pamätám len hmlisto. Dookola si pamätám len vety: "cystický hygróm na mozgu, nezlučiteľné so životom, okamžité prerušenie tehotenstva, ste v 12. týždni, idem volať do nemocnice nech Vás zoberú čo najskôr..." Myslela som si, že to je stále len tá nočná mora. Veď na predošlej kontrole bolo všetko v poriadku. Všetci sme sa tešili. Ja som si už vysnívala náš život. Toto je určite omyl. Ďalej som lekára nepočúvala. Hľadela som do zeme a prehrávala si svoje myšlienky. Prišlo popieranie. On sa musí mýliť. Potom volal s mojou maminou, nakoľko zrejme videl, že ho úplne nevnímam. Vysvetlil jej, že keďže som na rozhraní toho, kedy sa ešte robí kyretáž, mala by som ju podstúpiť okamžite. 

Keď som vyšla z ambulancie, prišlo to. Na ulici som sa rozplakala ako malé dieťa. Nezastaviteľne som plakala. Ľudia sa za mnou otáčali a mne to bolo jedno. Plakala som. Vedela som, že sa to ženám deje ale nemyslela som si, že to budem prežívať aj ja. Že ja budem tá, ktorá rozhodne o tom, či to malé bojovné srdiečko prestane biť. Manžel v tom období pracoval v zahraničí a rodičia na kamióne. Nemala som doma nikoho, ku komu by som sa išla vyrozprávať. Išla som len domov a nekonečne plakala. Rozhodovala som sa, či to predsa len neskúsim. Čo ak sa lekár mýlil. Veď sa to môže stať. Čo ak je maličké zdravé. 

Samozrejme som si začala čítať príbehy na internete ako lekár oznámil túto diagnózu a dieťatko bolo nakoniec zdravé. Rozum v tej situácii jednoducho selektuje tie zlé správy a vyslovene hľadá tie dobré, ktoré dávajú aj minimálnu nádej. Tak som sa objednala k ďalšiemu lekárovi, ktorý ma zobral v nasledujúci deň. Diagnózu potvrdil. Nádor bol veľmi veľký. Tvoril zhruba polovicu celkovej veľkosti plodu. Nie že by som neverila môjmu lekárovi. Vždy som s ním bola a aj som spokojná. Ale žena v tom období a v tej situácii nechce a popiera takéto informácie. 

Manžel na druhý deň docestoval domov, nech mi je na blízku. Bol mi veľkou oporou. Na tretí deň od kontroly som išla na kyretáž (16.2.2018). Bolo to veľmi ťažké. Nejdem menovať nemocnicu lebo jej nechcem uškodiť ale vďaka tomu som si bola istá, že ak raz budem rodiť, tam nepôjdem. Mala som dojem, že nás ženy brali rad radom ako "teplé rožky". Žiadna empatia, hoci videli, že tam sedím opuchnutá, uplakaná, zničená. Najhorší moment bol, že po zákroku ma dali na izbu s mamičkou po pôrode, ktorej akurát doniesli bábätko na prikladanie. Čiže ja, čo som akurát vstrebávala to prázdno, pocit, že v tom brušku už nemám človiečika, že už to srdiečko nebije ako hrom, že je koniec, som musela počúvať ten krásny hlások a plač novorodeniatka. Nechcela som ten moment kaziť novopečenej mamičke s mojou prítomnosťou a smútkom. Otočila som sa nabok nech ma nevidí a plakala som až kým ma neprepustili domov. Bolo to podľa mňa naozaj nedomyslené, že ma dali na izbu s takouto pacientkou. Keď už kvôli ničomu inému, tak aspoň z toho ľudského hľadiska sa to nemalo stať. 

Bolo to veľmi ťažké obdobie aj pre mňa, aj pre manžela. Je to už 8 rokov ale február je a ostane pre mňa mesiacom, kedy spomínam najviac.

Avšak dôvod, prečo trvalo 8 rokov, aby som sa o túto skúsenosť podelila? Odpoveďou sú reakcie niektorých ľudí z okolia, typu: "ale veď čo, si mladá, budeš mať ešte desať detí... Ale veď buď rada, že sa to zistilo teraz. Niektoré ženy rodia mŕtve deti. To je oveľa horšie." A pod. Áno, horšie to určite je. Avšak ja našu bolesť nechcem porovnávať. 

No za tie roky som nadobudla pocit, že nemám právo byť smutná ako iné ženy. Lebo mi to tak bolo roky predkladané a ja som tomu uverila, hoci som cítila niečo úplne iné. Ešte som bábätko ani nevidela, ani necítila pohyby, ani nevedela pohlavie. Zašlo to až do bodu, že keď som bola niekde na vyšetrení a pýtali sa ma lekári na predchádzajúce tehotenstvá, začala som sa hanbiť keď som povedala, že boli tri tehotenstvá ale len dva pôrody a jedna interrupcia. Mala som pocit, že sa na mňa krivo pozerá. Že som si bábätko dala vziať lebo som ho nechcela, lebo som sebecká a pod. Možno to bol len pocit ale cítila som sa vinná, že ja som ukončila život človiečika, ktorého som si najviac priala. Ako som však sledovala live stream oz tanana s pani doktorkou Marcišovou, kde načrtli aj túto tému, že sú ženy, ktoré si dieťatko dajú vziať pretože to okolnosti a zdravotný stav dieťatka tak zariadili, a je to tiež veľmi bolestivé, rozhodla som sa o tom prehovoriť aj ja. 

Za tie roky sa už necítim vinná. Viem a príjmam, že sa to stalo. Ale určité prázdno cítim aj keď tu mám úžasné detičky. Ten pocit človek nevymaže. Nie je dňa, kedy by som na tú "fazuľku" nebola myslela. Dokonca sme si dali urobiť obraz, kde "ju" anjel drží v rukách. Doma sa o "nej" otvorene bavím aj so synom (dcéra je ešte bábätko ale aj ona sa to raz dozvie). Lebo bola tu. Nech o nej vedia. Hoci bola len v brušku a veľmi maličká ale bola tu. A prečo "ona"? Neviem. Nemala som to potvrdené. Ale cítila som to. Čiže bola a je tu s nami stále. :) Veľakrát sa o nej bavíme so synom, ako by vyzerala, ako by sa volala a ako by sa hrávali. Častokrát túto tému vytiahne práve on a ani netuší ako tým lieči aj mňa. Lebo mi dáva pocit, že sme o ňu neprišli úplne.

Ak týmto príbehom pomôžem čo i len jednej žene pochopiť, že sa nemá cítiť vinná alebo že cítiť smútok je v poriadku, hoci to bol len začiatok tehotenstva, ktoré "neukončila príroda sama", budem veľmi rada. Mne to trvalo roky.. ale úžasná práca oz tanany a príbehy žien mi k tomu veľmi pomohli a ja zato všetkým zo srdca nesmierne ďakujem.

Veronika