EliaS

Prišli sme o prvé bábatko v roku 2021 v 6. tt. Potom sa nám po dlhom roku snaženia narodil syn. Po nejakom čase, sme si povedali, že by sa mu hodil súrodenec. Zadarilo sa, no bohužiaľ sme zasa o bábatko prišli minulý rok v máji v 9.tt. Povedali sme si teda s mužom, že tomu dáme poslednú šancu a po pol roku od straty sa nám zadarilo. Tehotenstvo bolo na začiatku pohodové i keď s neustálym strachom...kúpila som si  angel sounds aby som bola pokojnejšia. Keďže som počúvala srdiečko, tak som sa toľko nebála. Keď sme už prešli za prvý trimester tak som si povedala, že sme okej už by sa nemalo nič stať, tak sme už aj rodine povedali a pomaly sa tešili. Až na deň, keď prišiel prvý veľký skríning, veľmi som sa tešila, netušiac, čo všetko sa môže stať...dokonca sme si dali aj trisomy testy, ktoré vyšli na výbornú...bola som bez strachu a začala si tehotenstvo užívať....S doktorkou sme prechádzali všetky časti telíčka, všetko v poriadku....až naraz mi gynekologička hovorí, že sa jej nepáčia mozgové komôrky, ktoré sú zväčšené a radšej nás pošle odborníkovi. 

Objednala som sa hneď do Brna, kde ma na druhý deň vzali. Doktor potvrdil zväčšenie komôr a navyše sa mu nezdala migrácia neurónov a že treba na MRI, kde nám to potvrdia alebo vyvrátia, lebo sono má tiež určité limity a nie všetko zobrazí. Vtedy už začal u mňa strach a plač. Stále som ale verila, že to budú len zväčšené komory a bude sa to len sledovať. Na MRI ma objednali o týždeň. Stále som sa modlila a upokojovala, že to bude v poriadku....Bohužiaľ na MRI potvrdili viacero anomálií s ťažkými prognózami. Vtedy som už vedela, že je zle a zrútil sa mi svet. Dali sme si ešte potvrdiť MRI u neurológa. Museli sme sa rozhodnúť, či chceme pokračovať, alebo tehotenstvo ukončíme. S mužom sme sa zhodli, že postihnutie je veľmi vážne a ovplyvnilo by to celú rodinu. Bola by to starostlivosť aj na úkor staršieho synčeka, na ktorého by nezostával čas. Rozhodnutie bolo jasné. 

Objednala som sa teda do nemocnice. Bohužiaľ bol piatok a musela som čakať až na príjem do pondelka. Uzavrela som sa do seba a celý víkend som strávila v posteli, nepila som, nejedla...nemala som chuť žiť...len samé otázky prečo? Prečo my? Prišiel pondelok....Prijali ma a zasa som len čakala .... až večer ma  konečne prijala doktorka a dali mi len tyčinky na zmäkčenie krčka. Nespala som, stále len smútok, stres... už som prosila nech sa konečne niečo deje lebo viac už neznesiem. Prišiel ráno doktor a oboznámil ma. Najprv mi odoberú plodovú vodu na genetiku, následne bábo uspia a dajú injekciu na zástavu srdiečka. Ďalej vpichnú injekciu aby sa rozbehli kontrakcie. Všetko aplikovali cez brušnú dutinu. Asi najhoršie, čo som kedy zažila..Kontrakcie sa rozbehli... Najprv pomaly ale tie som nevnímala nakoľko som poprosila o liek na upokojenie. K večeru sa kontrakcie stupňovali... upozorním, že som ležala na gynekológii a tam sa vôbec sestričky nezaujímali. Keby nezazvoním ani nevedia... Poprosila som lieky na bolesť. Na chvíľu zabrali... Asi o hodinu som mala kontrakcie každú minútu. Zazvonila som na sestričku, že už mám každú minútu, odpoveď: zájdite si do teplej sprchy. Lenže ja som mala už také bolesti, že som nevládala. Prišlo mi až zle, zvooním znova, že je mi až na grcanie a asi chcem radšej epidurál namiesto liekov. Niekoľkokrát som sa zgrcala od bolesti. Hneď ma prevážali na pôrodnicu na zavedenie epi. Akoby som prišla do iného sveta. Iný prístup sestričiek... Po epi sa mi veľmi ulavilo, sestrička si ku mne sadla a bola u mna a rozprávali sme sa. Nakoniec ma nechala chvíľu osamote.  Medzitým mi praskla plodová voda, tak som zazvonila. Pomohli mi do sprchy. Než som stihla späť do postele, prišli na mňa tlaky. Bolo 23:03 hod., ľahla som si, 3x zatlačila a maličký bol na svete. Chcela som ho vidieť, objať, vybozkávať a poprosiť o odpustenie... Nechali mi čas na rozlúčenie, koľko len som chcela ... zazvonila som, maličkého vzali .... sestrička mi ponúkla spomienkový box od OZ Tanana, kde napísala miery, čas a otlačila nôžky ... (teraz verím, že ten maličký z hora ma poslal na pôrodnicu, kde sa o mňa krásne postarali, lebo tam kde som pôvodne ležala by ma nechali porodiť kľudne samu). 

Pochovať sme ho nedali, nezvládli by sme to...Dali sme mu ale vyrobiť pamiatkovú tabuľu, ktorú vložíme na hrob, kde mu budeme chodiť zapaľovať sviečky...

Neviem doteraz fungovať, cítim strašné prázdno...viem, že len čas pomôže iba teraz je to neskutočne ťažké, každým jedným dňom...

Si a budeš navždy v našich srdciach, Elias....(Dudy ako ťa oslovoval starší brat) lúbime ťa, dávaj tam z hora na nás pozor, jedného dňa sa tam všetci spolu objímeme....

A.