Dorotka

Po mimomaternicovom tehotenstve a odobratí vajíčkovodu som sa bála, čo bude ďalej. S našimi diagnózami sa prirodzené otehotnenie rovnalo zázraku. Človek však stále v sebe živí nádej. Rozhodnutie podstúpiť IVF nebolo jednoduché a trvalo nám roky. Ak si niekto myslí, že je to „skratka“, neskutočne sa mýli. Títo ľudia nikdy nepochopia, aké náročné je to pre telo, no najmä pre psychiku. Mali sme však obrovské šťastie – otehotnela som hneď pri prvom pokuse. Bola som nekonečne vďačná, pretože som vedela, že mnohé páry prechádzajú oveľa ťažšími skúškami. Vtedy som ešte netušila, že náš príbeh bude mať úplne iný koniec, než v aký som dúfala.

Počas celého tehotenstva som cítila, že niečo nie je v poriadku. Keďže však výsledky genetiky aj morfologického sona boli dobré, svoju intuíciu som prirodzene potláčala. Aj napriek komplikáciám s tlakom sme pomaly začali veriť, že najbližšie Vianoce už budú iné. Boli – ale inak, než sme si vysnívali. Po sone v druhom trimestri ma gynekologička ihneď odoslala do nemocnice. Nasledovali dlhé dni čakania na odpoveď. Jediná informácia, ktorú sme mali, bola, že malinká má nález na hlavičke. Museli sme čakať na špeciálne vyšetrenie a pripraviť sa na najhoršie a na rozhodnutie, či tehotenstvo chceme ukončiť. Čakala som v nemocnici v tichu, ktoré trhalo srdce, v slzách a bez odpovedí celých šesť dní. V posledný večer sa moje modlitby v zúfalstve zmenili: už som neprosila len o jej záchranu, ale o to, aby mohla odísť s ľahkosťou, ak by jej na tomto svete nemalo byť dobre. Na druhý deň nám oznámili, že Dorotke už nebije srdiečko. 

O dva dni som Dorotku priviedla na svet sama. Hoci systém zlyhal a manžel nemohol byť pri mne, v tej samote som v sebe našla silu, o ktorej som ani netušila. Napriek zlyhaniu systému by som však chcela vyzdvihnúť nemocničnú psychologičku, ktorá mi bola v tých chvíľach veľkou oporou.

Priala by som si, aby žiadna žena nemusela zažiť stratu dieťaťa. Keďže sa to však deje, prajem si aspoň to, aby ľudia boli k osirelým rodičom láskavejší a chápavejší a aby zdravotníci v takýchto chvíľach otvorili svoje srdcia. Strata dieťatka je takým transformačným zážitkom, že rodičia už nikdy nebudú tými istými ľuďmi. Na svoje smútenie majú plné právo pretože namiesto prípravy detskej izby zrazu pripravujú poslednú rozlúčku. To je bolesť, ktorá sa nedá slovami popísať a pocit, ktorý nie je možné pochopiť, ak ste to neprežili. 

Počula som krásnu myšlienku, že duše detí si svojich rodičov vyberajú. Ak odídu príliš skoro, znamená to, že si vybrali niekoho, o kom vedeli, že túto stratu dokáže zvládnuť. Verím, že Dorotka si vybrala nás. Po rokoch čakania nám priniesla nádej, lásku a pochopenie. Jej duša už navždy zostane našou súčasťou. Leť .🪽

S.