DOMINIKA 

         Je po Vianociach. Vianočný stromček zatiaľ stále stojí, výzdobu budeme pomaly rušiť. Tento rok bola v znamení hviezdičiek. Lampióny, svetielka, mnou ručne robené dekorácie. Nebol to zámer. Skôr to tak náhodou vyšlo. Žeby nám toho roku boli tie hviezdy súdené?

Večer keď je jasná obloha, zimný večer, pozerám na oblohu. Je tam. Naše dieťa hviezd. Naša Dondička. Inak sme ju ani nenazvali. Nikdy. Ani kým sme si ešte celkom neboli istí pohlavím. Od začiatku sme vedeli na 100 percent, že to budeš ty, Dominika.

  Dominika sa narodila 27.9.2022 o 4:05 ráno, približne dvesto gramová, bez dušičky. 22. týždeň. Pre niekoho veľa, pre iného málo. Ale koľko času stráveného s iným životom vo svojom tele je dosť? 40 týždňov v jednom tele s dvoma srdciami je ideálne. A potom príde krásne finále. Detský plač. Lenže nie všetky tehotenstvá sa končia plačom novorodeniatka. Niektoré sa končia plačom matky a otca, ktorí razom osireli. Svoje dieťatko si nikdy nepopestujú, nikdy neuvidia jeho prvé kroky, nebudú vedieť či má jamky v lícach po mame, alebo jamku v brade po ockovi. A čo oči? Moje hnedé, či ockove zelené?

   Večer pred spaním sa zvyknem s Dominkou rozprávať. Niekedy je náš rozhovor tichý, inokedy ma počuje aj môj muž. Niekedy to bez plaču nejde. Vtedy mi hovorí: ,, Je ti smutno? Rozprávaj mi.“

  Nikto z našich blízkých nevie pochopiť čo prežívame, ako sa cítime. Sme to my. Osirelí rodičia, ktorí cítia v srdci prázdne miesto, ktoré Dominka vytvorila a skôr než ho zaplnila, odišla. Keď niekto tvrdí, že muži to majú v živote ľahké, tak si dovolím nesúhlasiť. Minimálne ten môj dokázal v jednom momente, že nie je len skvelý partner ale aj superhrdina. O mňa a Dominku sa ukážkovo staral celých 6 týždňov, kým som len ležala v posteli a potom mi bol neskutečnou oporou. Týmto mu vyjadrujem obrovskú vďaku a lásku. Za náš krátky život s Dominikou som pochopila čo je dokonalé šťastie aj úplné zúfalstvo. Najšťastnejšia na svete som bola keď sa môj muž vrátil 5.6. domov a ja som mu dala tri obálky s obrázkom rukávnikov na plávanie do bazéna s tým, že nás bude o jedného viac. A najväčšie zúfalstvo v mojom živote som pocítila, keď som Dominku porodila nadránom v izbe č. 807 bratislavských Kramárov. Okolo piatej ráno ma sanitár s kerkami na rukách priviezol na vozíčku naspäť do izby. Do sprchy mi hneď nedovolili. Sadla som si na posteľ pri okne a čítala som nápis na balkónových dverách ,,Zákaz vstupu na balkón“. V tej chvíli mi prebleslo hlavou, že ak ten zákaz poruším, vyjdem na balkón a skočím, budem okamžite s mojim malým bezbranným dieťatkom. V tom okamihu som stála zoči-voči najvačšiemu zúfalstvu vo svojom živote. Keď som neskôr šla do sprchy nezniesla som pohľad na svoje telo. Bolo také prázdne. Už nikoho nechránilo.

   Často sa stretávam s názormi, že sme silní, že som silná žena, že to všetko beriem tak racionálne. Opak je pravdou. Viem povedať len jedno. Rozhodla som sa v živote pre Boha a to mi pomáha každé ráno vstať z postele a fungovať s titulom ,,osirelá“ matka. A aj žena, ktorá sa cez deň usmieva, pracuje, ide na vianočný večierok, varí a upratuje, môže byť tá, ktorá večer hľadí na nebo so slzami v očiach a hľadá medzi hviezdami ,,svoju Dominiku“.

       V knihách, v ktorých si ženy dokumentujú míľniky svojho tehotenstva sa nikde nenachádza kolonka ,,sem si zapíš svoje pocity po strate dieťatka". Nám osirelým rodičom nezostáva iné, len veriť….,,Pán Boh vdýchol dušu do semienka, ktoré nechal vyrásť a potom ho k sebe povolal, aby uzrelo nevídanú krásu – Božiu tvár."

...Venované 6. februáru 2023, dňu, kedy si mala prísť na tento svet naša hviezdna Dondička…Vždy Ťa budeme ľúbiť…

Osirelá mamina Ivet a ocinko Borko