DANIEL

S manželom a deťmi žijeme v Londýne. Obaja sme túžili po veľkej rodine. Ja mám 4 súrodencov, preto mať viac detí mi prišlo normálne. Moji rodičia sa o nás príkladne starali, podobné detstvo som chcela aj ja pre svoje deti. Otehotnela som hneď na svadobnej ceste. O bábätko sme však prišli v 9tt. Zlomilo ma to. O pár mesiacov som otehotnela znova, ale už tam bol strach. Čo ak sa to zopakuje? Stalo sa tak v 6tt. Potom sa nám narodil Rafael a o 2,5 roka neskôr Ester. 

A potom do našich životov vstúpil Daniel. Nevedela som, že som tehotná, pretože menštruácia po druhom pôrode sa ešte nedostavila. Až keď sa mi nohavice zdali tesnejšie, spravila som si len tak zo srandy tehotenský test. Bum, hneď 2 jasné čiarky. Zaskočilo nás to, ale obaja sme sa tešili, že náš sen o veľkej rodine sa stáva skutočnosťou. Pri prvom ultrazvuku termín pôrodu stanovili na 24.12.2024. Aké pekné, budeme mať Christmas baby. 

Mala som však obavy z toho, ako to povieme párom z nášho okolia, ktorí sa borili s neplodnosťou už roky. Po našich prvých dvoch stratách mi ľudia, ktorí túžili po dieťati ležali na srdci ešte viac ako predtým. 

V 20 tt. sme sa dozvedeli, že čakáme chlapčeka. Oznámili sme to deťom, obaja sa ho nevedeli dočkať. Ja som si predstavovala ako nás budú vítať, keď sa vrátime z nemocnice a ako im spravíme fotku pri stromčeku. Takú, akú mám aj ja s mojimi dvoma staršími súrodencami. Tiež som sa narodila pred Vianocami. V 36tt som mala posledný ultrazvuk, chlapček mal dobrú polohu, na stretnutí s midwife (pôrodná asistentka) sme mali prejsť môj pôrodný plán, nebol však na to čas. Povedala, že to so mnou prejdú v nemocnici.

Blížil sa termín pôrodu, mama prišla zo Slovenska aby nám pomohla s deťmi. Mala som strach. Väčší ako pri prvých dvoch tehotenstvách. Pár týždňov pred pôrodom mi prichádzali na um ženy, ktoré prišli o bábätká na konci tehotenstva. Nevedela som si to vysvetliť a nepridávalo mi to na mojej psychickej pohode. Do toho som sa v jedno ráno zobudila s úplnou úzkosťou, že necítim jeho pohyby. Ale to iba spinkal, keď som ho trochu pošťuchala, začal sa hýbať. Manžel mi povedal, nech ten strach za niečo obetujem. Tak som si znova spomenula na všetky tie ženy túžiace po bábätku, aby Boh naplnil ich túžby, ak je to Jeho vôľa. 

Vyvolávačku naplánovali na 5.1. 2025, ale verili, že do toho termínu porodím. Pôrod neprichádzal, moja nervozita sa stupňovala. V nedeľu ráno, v deň naplánovanej vyvolávačky sme prišli do nemocnice. Spravili vyšetrenie, CTG začalo ukazovať začínajúce kontrakcie. Danielko bol v poriadku. Povedala som im, že cítim, že to už každú chvíľu príde, že mám bolesť v krížoch a že predchádzajúci pôrod šiel po vyvolávačke rýchlo. Midwife dala po 1,5h pozorovania pásy dole, zaviedla vyvolávačku a povedala, že sa môžem ísť prejsť a mám si sledovať malého pohyby. Nezdalo sa mi to, zostala som radšej na izbe. Nevedela som, čo môže vyvolávačka spôsobiť, ani že ju môžem odmietnuť. A ani by mi nenapadlo ísť proti rozhodnutiam zdravotného personálu. Po pol hodine sa bolesť zintenzívňovala, po ďalšej hodine som už tlačila, nedalo sa to zastaviť. Manžel volal pôrodnú asistentku. Prišla iná, pretože tá, čo mi zaviedla čípok bola na obednej prestávke. Potom prišli ešte ďalšie dve. Bolesť bola ako jedna silná kontrakcia bez prestávky. Tlačila som z celej sily, ale nešlo to. Akoby som bola dole zablokovaná, telo bolo v šoku. Ozvy bábätka sa snažili nájsť 3 Dopplerovými monitormi. Pôrodné asistentky stratili pojem o čase, lekárov volali neskoro. Vzali ma na operačku, Danielka vybrali zvonom, začali ho resuscitovať. Keď ma napojili na prístroje zistili, že strácajú aj mňa. Manžela poslali von, mňa uspali. Až keď mi otvorili brucho videli, že mi praskla maternica a následne sa odtrhla aj placenta. Krvácala som do brušnej dutiny, stratila som 3l krvi. Operácia trvala 4h. Zobudila som sa na druhý deň na JISke. Manžel prišiel za mnou. Povedal mi o Danielkovi, že bol veľmi dlho bez kyslíka a z toho mu zlyhali všetky orgány. Po podaní adrenalínu nabehlo ešte srdiečko, ale aj to bilo iba vďaka prístroju. Boli sme zničení, aj keď ja som už cestou na operačku vedela, že je zle.  

Previezli ma k Danielkovi. Vidieť jeho veľké telíčko (mal 4200g a cca 58cm) v inkubátore bolo zvláštne. Všade pípali prístroje. Tak strašne som si ho chcela dať na svoju hruď, ale nevládala som, bolesť z operácie a zavinovania maternice bola veľká. Spravili nám veľa fotiek. Neprišlo mi to v tej chvíli vhodné. Teraz som však za tie fotky a videá vďačná a hoci ich máme veľa, prijala by som ich aj viac. Každý jeden detail môjho krásneho chlapčeka. Pomohli mi ho dať do náručia a ja som sa snažila vryť si do pamäte jeho vôňu. Tak krásne voňal, moje novorodeniatko. 

Ujali sa nás pôrodné asistentky z podpornej skupiny pre rodičov, ktorí prišli o dieťa. Dostali sme memory box. Do nemocnice nás prišla pozrieť aj mama a deti. Tie ma najskôr nespoznali, vyzerala som biedne. Pre každého to bolo nesmierne ťažké. Po niekoľkých hodinách nastal čas rozlúčenia. Danielkove srdiečko, ktoré tĺklo už len vďaka prístrojom prestalo biť 6.1. 2025 o 9:01pm. Zomrel v manželovom náručí. 

V nemocnici bolo cítiť nervozitu. Neustále sme počúvali, ako je ruptúra nezjazvenej maternice raritná. Stáva sa to 1 tehotnej z 10000 tehotných žien. O takú “výnimočnosť” som teda nestála. Začalo hľadanie informácii, čo to tá ruptúra vlastne je? Chcela som vedieť, či to spôsobila vyvolávačka, ktorú mi dali. Povedali, že nie. Čo to teda spôsobilo? Kedy sa odtrhla placenta? Dávala som si to za vinu. Čo som spravila zle, že sa nám to stalo? Neskôr sme sa dozvedeli, že to predsa len ten prostaglandin mohol spôsobiť, potvrdili mi to lekári zo Slovenska aj lekárka, ktorá bola pri operácii. Dokonca som v jednej skupine, kde sú ženy po ruptúre maternice našla švédsku štúdiu, ktorá tvrdí, že riziko ruptúry nezjazvenej maternice je trojnásobne vyššie pri treťo a viac rodičke keď dostane prostaglandin, ako keď ho podajú prvo alebo druhorodičke. Ach…stačilo počkať. Veď pôrod sa rozbiehal, Daniel by sa narodil v ten deň aj bez toho, mal ideálnu polohu. Dva dni pred pôrodom midwife povedala, že je tak nízko, že stačí jedna silná kontrakcia a bude vonku. 

Prešiel rok. Náš život sa zmenil. Mne sa niekedy zdá, že pre mňa sa zastavil. Vedome sa musím sprítomňovať, aby som dokázala fungovať ďalej. Neprešiel deň, kedy by som si na neho nespomenula. Niekedy zaspávam alebo sa budím s tým, že mám v hlave záblesky z dňa jeho narodenia. Po odprevadení dcéry do škôlky často cítim guču v krku, čo sa mi chce plakať lebo to mal byť náš spoločný čas s Danielkom. Pozerám na oblohu a v duchu ho zdravím.  

Ťažšie dni sa však striedajú s dňami, kedy človek opäť vidí svetlo v tej temnote, cez ktorú kráča. Všetky tie rozhovory s rodinou, priateľmi, kňazmi a psychologičkou nám veľmi pomohli/pomáhajú. Sme vďační za každé jedno vypočutie, milé slovo. Prečítanie hádam aj stovky príbehov či už o ruptúre alebo strate bábätka mi pomáhajú uvedomiť si, že v tom nie som sama. Aj príbehy matiek tu na OZ Tanana. Prečítala som všetky a je mi nesmierne ľúto každej jednej straty. A aj to, že nás spája taká smutná udalosť ako je smrť dieťaťa.

Rada počúvam manželovu hru na gitare. Pripomína mi obdobie, keď bol Danielko v mojom brušku a po večeroch sme s manželom sedeli v obývačke, ja som si čítala a on si hral. Danielko ma vtedy často kopkal. Celkovo útechu nachádzam v hudbe, najmä worship piesňach, knihách, ktoré nesú posolstvo nádeje, v prírode, vo viere v Boha a v našich dvoch žijúcich deťoch. A uvedomila som si, že my nakoniec veľkú rodinu už máme. Našich 5 detí. Akurát tri už sú v nebi. Orodujte tam za nás, lásky naše. Navždy zostanete v mojom srdci.

E.G.