Alžbetka

Po celý čas som si myslela, že si to len nahováram. Pán doktor robil sono brucha. Čakala som, kedy mi konečne povie, že je v poriadku, aj keď som už začala cítiť, že sa asi niečo deje. Doktor mi oznámil tú najhoršiu možnú správu. Presné slová si ani nepamätám, ale povedal niečo ako: ,,Je mi to ľúto, nevieme už nič spraviť. Vaša dcérka už nežije. Musíte ostať v nemocnici." V tom momente som len hľadela okolo seba, akoby som ho ani nepočula. Postupne mi to dochádzalo, až som spustila veľký plač. Prijali ma na oddelenie. Manžel tam dorazil hneď ako ma dali na izbu. V ten deň sa nám zrútil celý svet. Manželovi dovolili ostať na izbe po celý čas. Prvú noc sme celú preplakali. Nedalo sa nám vôbec spať. V hlave sme mali veľa otázok. Čo sa mohlo stať? Kde som spravila chybu? Dalo sa tomu zabrániť? Keby som bola v nemocnici zachránia ju? Celé tehotenstvo som si dávala veľký pozor. Posledné dva mesiace som bola PN. Jeden mesiac som strávila v nemocnici, aby nedošlo k predčasnému pôrodu, keďže sa mi skracoval krčok maternice. V nemocnici sa mi stav krčka výrazne zlepšil a tak som v ležaní pokračovala ďalej v domácom prostredí. Podozrenie na boleriozu sa nepotvrdilo, takže som nemala pochybnosti, že to celé úspešne zvládneme a už som sa tešila na malinkú, na materskú na ktorú som mala nastúpiť 31.12. 

Druhý deň hospitalizácie sa snažili vyvolať pôrod, žiaľ oba pokusy skončili neúspešne. Po celý ten čas bol manžel pri mne, držal ma za ruku. Obaja sme sa snažili nájsť niečo, čo zmierni našu bolesť. Napadli nás kamaráti, známy, rodina, ktorí prišli o bábätká, alebo ktorí nemôžu mať žiadne deti. V tom sme si uvedomili, že sme mali veľké šťastie, že máme našu dcérku, aj keď je už v nebíčku. Dnes si nie každý môže povedať: ,,Som otec, som mama, či sme rodičia". A mne/nám to bolo dopriate. Nie každá žena zažije ten krásny pocit, keď cíti pohyby v brušku. Nie každá žena má možnosť priviesť na svet vytúžené dieťatko. Premýšľala som tiež, ako sa cítia ženy, ktorých muži nie sú oporou v takýchto ťažkých časoch. Spomenula som si na moju maminu, ktorá prišla o dvojičky v šiestom mesiaci. Veľkej opory od manžela (môjho otca) či od okolia sa nedočkala. Ja mám v tomto veľké šťastie. Mám milujúceho manžela, ktorý mi je veľkou oporou a rovnako máme skvelú rodinu, priateľov, od ktorých sme cítili veľkú podporu. Vedeli sme, že sú s nami v myšlienkach, v modlitbách.

30.12 sa lekári opäť snažili o vyvolanie pôrodu. V ten deň sme sa sústredili hlavne naň. Veľmi som sa bála, že tento deň bude pre mňa traumatizujúci a že to celé nezvládnem. Bola som veľmi vyčerpaná. Asi okolo 12:20 začali silné bolesti a lekár usúdil, že ma presunú na pôrodnicu. Pôrod prebehol veľmi rýchlo, keďže už 12:33 sa nám narodila dcérka. Všetko by bolo dokonalé, keby sa sálou ozýval plač. Žiaľ nič také sa u nás nestalo. Pán doktor bol so sestričkou veľmi milý, všetko mi vysvetlil, pristupoval ku mne s citom a pôrod prebehol bez komplikácií. Ukázali nám našu dcérku. Bol to neopísateľný pocit, vidieť ju. Bola naozaj krásna, ako anjelik. Dala som jej aspoň krížik na čelo, na rozlúčku. Neskôr vošla sestrička a doniesla nám na pamiatku papierik, na ktorom bol dátum narodenia a text: Žiadna nôžka nie je primalá na to, aby zanechala veľkú stopu. Otvorili sme ho a tam bol odtlačok jej nožičky a odstrihnuté čierne vlásky, ktoré mala po ockovi. Rozplakali sme sa. Potom nasledovali otázky ohľadom telíčka, či ju chceme pochovať. Boli sme rozhodnutí že nie. Nechceli sme riešiť veci ohľadom pohrebu, lebo by to bolo veľmi bolestivé. Potom prišla za nami pani doktorka, ktorá ma mala na starosti pri predchádzajúcej hospitalizácii. Prišla nás povzbudiť a dala mi informáciu o organizácii Tanana, kde sa dočítam o podobných osudoch žien, aby som vedela, že nie sme v tom samy a takéto osudy postihne veľa žien, len sa o tom málo rozpráva.

Nasledoval presun na gynekologicko-pôrodnícke oddelenie. V ten večer sme si povedali, že to bol ten najkrajší deň v našom živote, aj keď bol samozrejme veľmi náročný. Potom nasledovali ďalšie dni hospitalizácie počas ktorých zostal manžel stále so mnou a viedli sme kopu rozhovorov. V nemocnici sa nám tiež veľmi snažili pomôcť. Niektorí nám venovali svoj čas a snažili sa nás podporiť. Pár žien z personálu so mnou zdieľalo podobné osudy, čo mi rovnako pomáhalo. Učila som sa zdieľať všetky tie pocity aj s inými ľuďmi. Postupne počas hospitalizácie som naberala odvahu zavolať najbližším, aby vedeli že som/sme v poriadku. Nastal deň prepustenia a návratu domov. Zvládli sme to. Dokázali sme komunikovať, neuzatvárali sme sa do seba. Nik nás do ničoho samozrejme netlačil. Všetci to s nami prežívali rovnako. Nehanbili sme sa za plač, smútok a ani sa zaň nehanbíme. Po prepustení sme na druhý deň navštívili patológiu. Mali výsledok. Príčinou pre ktorú naša dcérka zomrela bola trombóza pupočnej šnúry, veľmi som plakala... Nasledovalo rozhodnutie čo s jej telíčkom. Nakoniec sme názor zmenili a rozhodli sme sa s ňou rozlúčiť. Zaslúži si to. Len takto sme mohli prejaviť našu lásku k nej. K tomuto rozhodnutiu nám dopomohli rozhovory so sestričkou, doktorkou, s pánom farárom. Sme radi za ľudí, ktorí nás nasmerovali a usmernili pri našom rozhodovaní. Ak by sme neprehodnotili toto rozhodnutie, dodnes si to vyčítame.

Nasledovala rozlúčka s dcérkou. Posledné zbohom v úzkom kruhu najbližších. Bolo to veľmi náročné, bolestivé. Nikdy by som nepovedala, že takto skoro sa budeme s našou dcérkou lúčiť. Určite ešte dlho bude trvať, kým si zvykneme na to, že tu s nami nie je. Niekedy mám pocit, že sa mi to všetko len sníva, že to predsa nemôže byť pravda. Inokedy mám pocit prázdnoty. Občas sa bojím, že sa časom nebude hovoriť o našej Alžbetke, aby nám nik nepripomínal jej stratu. Aj keď je to všetko ešte veľmi čerstvé, snažíme sa fungovať ďalej. Určite by si to aj ona priala. Rozhodli sme sa neuzatvárať pred svetom. Snažíme sa komunikovať s rodinou, kamarátmi, známymi. Samozrejme sú dni kedy proste potrebujeme byť samy, v tichosti. Čaká nás určite ešte dlhá cesta na spracovanie tohto celého. Určite mi ešte potrvá kým sa vrátim späť do života a začnem naplno fungovať, pracovať. Ešte neviem ako budem zvládať stretnutia s detičkami, tehotnými ženami.  Momentálne sa však sústredím na to dať sa fyzicky a psychicky do poriadku. Myslím si, že je dôležité sa s našim osudom, trápením podeliť, pretože sa podľa nás o tom málo rozpráva a možno práve náš príbeh pomôže ďalšej žene, ďalšiemu páru, rodine v takýchto veľmi ťažkých časoch prekonávať tú bolesť, ktorú prežívajú a ktorou si prechádzame aj my. Zároveň zdieľanie nášho príbehu s inými mi pomáha zmierňovať bolesť, ktorú cítim. 

Nechcem/e byť ticho a chcem/e aby naši blízki, ale aj známi vedeli, že sme sa stali prvý krát rodičmi, že máme našu vysnívanú dcérku, že je tu s nami stále, v našich srdciach. Ak by sa nám raz podarilo mať ešte dieťatko určite chcem/e, aby vedelo že jej/jeho sestrička tu bola s nami, aj keď len 8 mesiacov v maminom brušku, ale veľmi sme sa na ňu tešili, veľmi sme ju ľúbili. Dcérka naša, odpočívaj v pokoji. Ľúbime ťa anjelik! 

Všetkým z gynekologicko-pôrodníckého oddelenia v Nitre ďakujeme za starostlivosť, pomoc, za to že môj manžel mohol byť po celý čas so mnou. Kiežby všetky ženy, rodiny mali takúto možnosť a starostlivosť, akú sme mali my. Rovnako ďakujeme našim blízkym (rodine, kamarátom, známym) za všetky myšlienky, modlitby, podporné správy, rozhovory. 

Ďakujem mamám, otcom, rodičom, ktorí si prechádzajú alebo prechádzali niečím podobným a rozhodli sa o tom hovoriť a tým pomáhať všetkým nám s podobným osudom. 

A.B.