Adelka 

Dlho som premýšľala, či sa podeliť s mojim príbehom, alebo si ho nechať v sebe ako doposiaľ. Tento rok to bude už desať rokov. Môj príbeh bude zrejme iný, ale zároveň aj smutne bolestne rovnaký ako ostatné.

Som tehotná, veľmi sme sa tešili. Naše prvé bábätko….V tom momente ma nikdy nenapadlo, že sataké niečo môže stať. A stalo sa. Bola som v siedmom radostnom týždni tehotenstva, keď som začala krvácať a lekár mi povedal, že dieťatku nebije srdiečko, ktoré by už malo začať biť. Mám ísť do nemocnice. Stáva sa to, bohužiaľ.... Zobudila som sa, bolo po zákroku. Premohla ma veľká bolesť, slzy mi tiekli a nedali sa zastaviť. Kúsok niečoho zo mňa akokeby vtedy odišlo s ním. O moje malé bábätko som prišla skoro, veľmi to však bolelo.

Túžili sme po dieťatku, život nám s manželom po čase doprial, bola som opäť tehotná. Po mojej skúsenosti som však bola už opatrná. Všetko, až na nízko položenú placentu, ktorá sa časom upravila  veľké tehotenské nevoľnosti, bolo všetko chvalabohu v poriadku. Dostala som kontrakcie v 40.týždni, vedela som, že je to tu. V tom čase mal službu v nemocnici aj náš vybraný pôrodník . Všetko prebiehalo, ako malo, spolu so mnou bol aj manžel v nemocnici, bola som pokojná. Stupňujúce kontrakcie, čas rodiť. Všetko prebehlo potom veľmi rýchlo. Museli sme ísť už na pôrodnú sálu, ale nášho pôrodníka nebolo. Pôrodu sa ujali sestry, napokon však pôrodník prišiel. Ani som nepostrehla, že sa niečo deje. Dcérke, volala sa Adelka, začali padať ozvy, ktoré, ako som sa dozvedela neskôr, neboli tesne pred pôrodom úplne v poriadku. Moju dcérku Adelku som porodila, avšak žiaden plač som nepočula. V pamäti mi zostal zvuk rýchleho behu, pišťanie prístroja, bledých tvári personálu a spolu s tým nekonečné čakanie na našu Adelku. Prišiel k nám lekár, povedal, že dcérka zomrela.

Nevie si to vysvetliť, veď bolo všetko v poriadku. Bol v šoku. Ja s manželom tiež. Ani neviem, čo som v tej tragickej chvíli cítila, tiekli mi slzy. Už naše druhé bábätko...Je to zlý sen alebo čo to je?? Bola to však drsná realita, ktorá nás s manželom čakala. Nevýslovná bolesť, ktorá nás oboch opantala po tom všetkom, ani neviem opísať. V nemocnici nám umožnili s manželom zostať spolu, za čo som im vďačná, avšak psychologická pomoc neprišla žiadna. Nemocnica dávala od všetkého ruky preč. Bolo jasné, že pri našom pôrode pochybil pôrodník, dcérka sa udusila pupočnou šnúrou. Podali sme podnet na Úrad nad dohľadom zdravotnej starostlivosti, dali nám za pravdu. Život sa nám zmenil. Namiesto radosti prišla prázdna postieľka, prázdno v duši a tá nekonečná bolesť. Cítili sme veľkú krivdu, že sa to stalo práve nám a takýmto spôsobom.. Ani neviem, ako som ďalšie dni prežila.

S manželom sme si boli oporou, taktiež rodina stála pri nás. V krátkom čase sa mi podarilo otehotnieť, vedela som, že ďalšie dieťatko nám poslala z neba naša Adelka. (Adelkino miesto však nikto nikdy nenahradí, zostali nám po nej fotky s tehotenským bruškom a fotka po jej smrti. Manžel mi ju odfotil, doteraz som mu za ňu nesmierne vďačná, keďže mám stále pred očami jej krásnu tváričku.) Napriek všetkým obavám, aby sa nič zlé neudialo, som cítila, že tentokrát to už vyjde. Narodil sa nám synček, ktorý nám pomohol zniesť tú veľkú bolesť a umožnil nám začať sa tešiť zo života. Neskôr sa nám narodila dcérka. 

Manžel túžil ešte po „treťom“ dieťatku, chcel mať veľkú rodinu. Začiatočné prianie sa nám nakoniec splnilo, avšak v 13. týždni prišla rana, ktorú som už naozaj nečakala. Všetko bolo doposiaľ v poriadku, bola som už na konci prvého trimestra, lenže na poslednej kontrole srdiečko nášho bábätka už nebilo. Nie...tú hroznú bolesť už nechcem nikdy zažívať. Bolelo to, zas a znova. Všetky tie bolestné pocity prichádzali opäť, spomienky....Avšak nevzdali sme sa a máme už naše tretie žijúce a posledné dieťatko. Za moje tri zdravé deti životu nesmierne ďakujem, robia naše životy krásnymi.

Keď sa ma niekto opýta, koľko mám detí, v duchu si smutne odpoviem...3 v nebi a 3 na zemi....Ľúbim vás...Zabudnúť nie je možné, prijatie nám však umožní ďalej kráčať. Čas zmení bolesť, nie je rovnaká, je len iná. Tieto skúsenosti má v niečom zmenili... vidím oveľa viac farieb života...niektoré nemám rada, ale niektoré veľmi milujem...

- S.