Vanduška
"Viem, že sa na nás z nebíčka pozerá a pomáha nám prekonávať ďalšie životné výzvy. A každý jeden deň, keď sme spolu a zdraví je pre mňa radosťou. Neriešim hlúposti, teším sa zo všetkého."
* † 23.tt.
Bol krásny máj. Ja som bola veľmi šťastná mama takmer 3-ročného chlapčeka a dcérky v brušku. Bola som v 23. týždni tehotenstva. Keďže som lekárka a medzi materskými som sa rozhodla ísť na pol dňa „odreagovať sa“ do práce, mala som jeden deň v práci nápad, nech ma kolegyňa gynekologička len tak pozrie. Žiadny strach, len čistá radosť, že znova uvidím moju Vandičku do ďalšej kontroly.
Ľahla som si na stôl a debatovala s kolegyňou. Keď prišla k meraniu hlavičky, hneď som jej povedala: „Ale máš zle nastavený prístroj, ja som v 23. týždni, nie v 16.tom.“ Ešte mi to vôbec nedopínalo, ale jej áno. Po 5 minútach meraní mi povedala, prídi zajtra, pozrie to môj muž. So slzami v očiach som išla z ambulancie a po ceste domov som sa rozplakala. Nemala som sily oznámiť to mužovi po telefóne...to, že sa niečo deje s Vanduškiným mozgom. Keď som prišla domov, svokra ktorá mi strážila synčeka ma ubezpečovala, že to bude dobré a nejako som tomu uverila. Večer sme išli do divadla a ja som si hladkala moju Vandušku v brušku, ale ten pocit neistoty bol stále vo mne...
Ďalší deň ale potvrdil, že mozog sa nevyvíja, hneď ma odoslali na vyšetrenie dr. do Bratislavy. Ten len potvrdil, že vývoj mozgu mojej Vandy sa zastavil okolo 15.týždňa tehotenstva a že by bolo vhodné „to“ ukončiť čo najskôr, lebo je to vývojová chyba nezlúčiteľná so životom. Nikdy v živote som nevidela manžela plakať, ale keď ma videl vychádzať z ambulancie, neudržal sa... ani potom po ceste domov, ani potom doma... bol to hrozný víkend, počas ktorého sme viedli veľa rozhovor, na ktoré nás nikto nikdy nepripravil. Rozhodli sme sa ale, že tehotenstvo ukončíme a nebudeme čakať kým vo mne Vanduška zomrie. Totižto, jej srdiečko bilo krásne, problém bol, že po narodení by mozog nebol schopný vydať rozkaz: Dýchaj! ... a smrť by nastala hneď po pôrode alebo prípadne ešte skôr v mojom brušku.. ešte sme sa ale dohodli, že pôjdeme na ďalšiu kontrolu k Dr. do Bratislavy, on však iba potvrdil svoje závery z minulého týždňa a rovno nás poslal na genetiku, mňa na amniocentézu, aby sa neskôr vedela zistiť genetická vada, ktorá to spôsobila...
S kamarátkou gynekologičkou sme sa dohodli na vyvolaní pôrodu na ráno vo štvrtok, porodila som v piatok večer. Myslela som, že obdobie pred pôrodom a pôrod mŕtvej dcérky bude to najhoršie čo si v tomto procese zažijem. Ako som sa len mýlila... Hoci pôrod veľmi nebolel (bola som od začiatku „nadopovaná“ všetkými dostupnými prostriedkami a porodiť 500 g plod nie je po pôrode 3500 g dieťatka žiadny problém), bol to extrémne psychicky náročný proces. S mŕtvou dcérkou odišla aj časť mojej duše. Manžel bol celý čas pri mne a dcérku sme si po narodení držali, spravili fotku a rozlúčili sme sa. Bola krásna, spiaci anjelik.
Ďalší proces bol jednoznačne najnáročnejší v mojom živote. Keďže som vedela, že s týmto procesom chcem odbornú pomoc, už 3 dni po pôrode som vycestovala za psychologičkou, s ktorou sme všetko predebatovali. Plakala som. Veľa. Ale zároveň som mala 3 ročného synčeka, o ktorého sa bolo treba stále veľa starať a to mi pomáhalo. Jeho objatia, pusinky, a aj tie manželove. Ako pár nás to extrémne zblížilo, nikdy náš vzťah nebol hlbší a láskavejší. Bohužiaľ, že tomu predchádzali tieto okolnosti. Zo strany rodiny a blízkych priateľov sa ma dotklo veľa vecí. Momentálne sa na to však už viem pozrieť s odstupom a viem, že komunikácia so ženou po strate je pre nich ťažká a nevedia ako na to. Niekoľko mesiacov po pôrode sme mali s manželom ohľadom Vandušky mierny rozkol, začali sme sa od seba odkláňať. Ja som chcela o nej rozprávať, chcela som plakať, keď som mala chuť...on chcel byť ticho a nechcel, aby som bola smutná a plakala. V tomto období mi znova pomohla psychologička a aj podcast Ľudskosť s párom, ktorý riešil rovnakú vec (Cifrovci).
Dnes som mama ďalšieho synčeka, má 4 mesiace a narodil sa po 14 mesiacoch od pôrodu Vandušky. Je to moje úžasné dúhové bábätko. Vandušku nemáme riadne pochovanú, ale máme miesto, kde jej chodíme zapáliť sviečku a ktoré ma veľmi upokojuje. Je to v krásnom kopci s výhľadom na vodnú nádrž. Je to krásne miesto, ktoré vo mne naozaj vzbudzuje úplnu krásu.
Smutno mi je každý jeden boží deň a rozmýšľam nad ňou... Ale zároveň som dokonale šťastná. Nevylučuje sa to. Už na ňu spomínam s láskou a nie s tým nekonečným smútkom, bolesťou a bezradnosťou... Hoci nie som veriaca, viem, že sa na nás z nebíčka pozerá a pomáha nám prekonávať ďalšie životné výzvy. A každý jeden deň, keď sme spolu a zdraví je pre mňa radosťou. Neriešim hlúposti, teším sa zo všetkého.
Táto situácia nebola dobrá na nič, ale spravila zo mňa lepšiu mňa. Som oveľa viac empatickejšia, láskavejšia, vnímam okamihy. A som aj silnejšia. Posunulo ma to. A našťastie aj naša rodina to ustála a náš vzťah nabral naozaj obrovskú hĺbku. S manželom, aj starším synom Vandušku spomíname aj v našich bežných dňoch. Je to náš Anjelik.
Ak si momentálne prechádzate touto smutnou a náročnou situáciou s Vašimi anjelikmi chcem Vám povedať iba jedno: Moja Vanduška to v nebíčku už nejaký ten čas pozná. A rada to tam všetko ukáže aj tým Vaším anjelikom... aby sa na začiatku nebáli a necítili sa sami. A potom, už budú spolu vystrájať a pozorovať nás spoločne <3.
Denisa, mama 3 detí
Našie miesto pokoja, na ktorom spomíname na Vandušku.