Vanda

Všetko pripravené…postieľka poskladaná, Timko samostatne spáva, vecičky popraté, plienky nažehlené. Už len porodiť a ideme do nového cyklu s druhým bábom. V pondelok som bola na prvej poradni v nemocnici. Všetko je v poriadku, akurát bábo je otočené koncom panvovým. Nič hrozné. V utorok som už necítila pohyby, ale veď to sa stáva. Ale pri nej sa mi to nestávalo. Možno sa jej práve dnes nechce.

Deň beží, ja behám okolo malého a blbé pocity som potlačila. Večer, keď Timko zaspal a zostala som v kľude, malinká je stále nejak ticho. Cítim ako chytám stres. Stláčam sibrucho, prečo neodpovedá? Prevaľujem sa z boka na bok, stále nič. Už skáčem, líham si, aby som ju prebrala a aspoň niečo cítila, ale bez ozveny. 

„Dávid, idem sa dať natočiť do nemocnice, dačo je zle.“ Po ceste každý nábeh na výmol som mala pocit, že sa malinká pohla. Prišla som do nemocnice. Na pásoch ticho. Bolo počuť len moje zbesnené srdce v pozadí. Na chvíľu som dúfala, že je to jej… bolo to moje. 

“Poďte na sono, tam to lepšie ukáže, nebojte…” na sone: “ žiaľ, veľmi ma to mrzí ,ale srdiečko nebije.” Druhý šok som mala, keď mi oznámili, že mám porodiť prirodzene. „To vážne? Bože…“, ale bolo to to naj. Mohla som ísť hneď na druhý deň domov. 

Lekárka na príjme bola skvelá, pýtala sa ma čo si prajem. Tak strašne ťažko sa mi sústredilo na jej slová. “Chcem sama izbu a manžela pri sebe.” Vybavila. A už som bola odovzdaná, robila som čo mi personál povedal. Čakala som na pôrod. Bol pri mne Dávid a mama na striedačku. 

Konečne som porodila s Dávidovou obrovskou podporou. Do poslednej chvíle som dúfala, že zaplače. Nezaplakala. Bola nádherná, dokonalá, akoby spinkala. Odfotili sme si ju. Tá fotka je jediné, čo nám po nej zostalo. Vyláskala som si ju, vyhladkala, poobzerala malinké rúčky, ktoré mi nestlačili prst. Potom prišla najťažšia chvíľa. Odovzdať ju preč. Podať cudzím ľuďom a nikdy viac ju nevidieť, nemojkať. Bolestivá definitíva smrti. Aj sa mi uľavilo po pôrode, že to mám za sebou, už som ani neplakala. Prázdne náručie nemalo emóciu. 

Šla som domov. Doma ma čakal Timko, vďaka Bohu že mám toto dieťa. „Mami, aké máš malé bruško.“ 

Áno, aj pohreb bol. Maličký, komorný. Statočný ocko si svoju dcéru odniesol v truhličke do jamy.

A áno, nastúpil bežný deň, svet sa točí ďalej, aj ja sa chcem točiť ďalej. Nie vždy to ide. A nič neurýchlim. Smútok je príliš čierny a príliš dlhý. Keď mám pocit, že už je preč, vždy sa verne vráti. Skúša ma ako človeka, skúša môj vzťah, mení moju osobnosť. Zoznamuje sa s ním moje dieťa. Musí sa. Veď je už veľký brat. Bez sestry. “Uvidíš, Bambulka príde za Tebou do sníčka.” “Bude sa so mnou hrať?” “Bude.”

Bez kvalitných ľudí okolo seba, psychologičky, podpornej skupiny, kamiek s ktorými som celu túto situáciu prebrala milión krát, manžela s ktorým sme si vzájomné porozumenie museli opätovne budovať, syna, ktorý ma definuje ako mamu, bez sestier, svokričky, mamy, susedov, atď atď by som to nezvládla. Nič nie je dôležitejšie ako vzťahy a ľudia okolo nás. Vanda je našou súčasťou. Neprejde deň a mám pocit, že ani hodina bez myšlienky na ňu.

Ľúbime Ťa, Bambulka.

Na príčinu sa neprišlo, proste sa to stáva, záležitosti medzi nebom a zemou. Nič nie je ťažšie, ako akceptovať rozhodnutia našich detí, aj keď sa nám nepáčia. My rodičia máme tendenciu deti chrániť, úzkostlivo sa starať o ich blaho a bezpečie. Veď je nám to prirodzene dané. Ale vravím si, že keď som neochránila svoje dieťa, ktoré bolo súčasťou môjho krvného obehu, nad čím máme vlastne v živote kontrolu?… vychovávať dieťa je ťažké, nemať dieťa je ťažké, nemôcť mať dieťa je ťažké, prísť o dieťaje ťažké, mať veľa detí je ťažké…Milé maminky, sme silnejšie, ako si myslíme. Aj keď nás to zlomí a staneme sa zraniteľnejšími. Myslím na Vás. Nie ste v tom samé.

Mesiac pred Vandou mi zomrel ocko. Verím, že spoločne si spievajú a dávajú na nás pozor.

Dnes má naša láska meniny a zachvíľku by mala rok. Prežili sme emočne turbulentný rok

a nič mi nevyváži stratu ktorou sme si prešli, ale chcem Vás povzbudiť, že dá sa to zvládnuť.

Aj Vďaka týmto príbehom som to zvládla. Ďakujem za každé Vaše zdieľanie.

Vaša Veronika, (osirelá) mama