Tobiasko

Mať veľkú rodinu a deti bol môj sen. V roku 2020 po dlhšej dobe sa nám to takmer podarilo. Tento sen však zdá sa skončil skôr ako začal. Vtedy by mi nikdy nenapadlo, že sa niečo také môže stať aj nám, a tak sme o svoje prvé dieťatko v 8. tt. prišli. 

Napriek obrovskému smútku bola túžba po dieťatku silnejšia, a tak sa nám koncom roka 2021 narodil náš vytúžený syn. Netrvalo to dlho a zatúžili sme po súrodencovi. Stále som si myslela, že svoje utrpenie sme si už pred pár rokmi odbili a žiadnu ďalšiu stratu som si nepripúšťala. Koncom roka 2023 sme zistili, že čakáme ďalšie vytúžené dieťa. Radosť bola obrovská. Všetko prebiehalo v poriadku, vyšetrenia a odbery u gynekologičky boli v poriadku a žiaden iný možný scenár som si ani nepripúšťala. Prišiel však deň veľkého screeningu v 12. tt. Zobrali sme aj synčeka, nech vidí svojho bratčeka alebo sestričku v brušku. Keďže sme tento ultrazvuk už absolvovali s ním , vedela som, čo mám čakať. Po ceste tam sme sa veľmi tešili, ako bábätko uvidíme a budeme mať pekné fotky. Pán doktor bol však počas vyšetrenia celý čas ticho… Nakoniec nám oznámil hodnotu NT až 5,1 mm a značné problémy so srdiečkom. Okamžite odporúčanie na ďalšie vyšetrenia, pričom zmienil aj možnosť ukončenia tehotenstva. Kto ma pozná vie, že presne ja som ten typ matky, ktorá svoje dieťa uprednostní vždy pred všetkým.  Od tohto momentu začalo v našom živote peklo, ktoré si pamätám len veľmi hmlisto, môj mozog obdobie 5 týždňov absolútne vytesnil. Trisomy testy, odbery plodovej vody, genetika, odbery krvi, vyšetrenia. Nekonečný kolotoč, pričom každé jedno vyšetrenia poukázalo na ten najhorší výsledok.. zistili sme, že to bude chlapec, další synček. Bohužiaľ výsledky potvrdili len to, čo si pán doktor na screeningu myslel. Synčekovi bol diagnostikovaný downow syndróm s rozsiahlym poškodením srdca. Lekári počas vyšetrenia mali však podozrenia aj na ďalšie vady. To, koľko a aký život by dieťatko žilo nám nikto nevedel povedať.. prišlo to najhoršie rozhodovanie v našom živote. Nikdy by sme však nedovolili, aby naše dieťa trpelo fyzicky a ani psychicky. A to ani možno na krátky čas, počas ktorého tu mohlo byt s nami.. tehotenstvo sme sa rozhodli ukončiť. 

Trvalo nekonečných 5 týždňov, počas ktorých som v sebe nosila synčeka s ktorým som vedela, že sa musím rozlúčiť. Dlho trvalo, dokým som sa nejako pozbierala. Mala som výčitky, otázky prečo.. Bolo to však niečo, čo som nedokázala zvrátiť, pomoc psychiatričky a psychologičky, podpora rodiny.. Nie nadarmo sa hovorí, že psychická bolesť vie byť oveľa väčšia ako tá fyzická. Z tohto obdobia a zo samotného (vyvolávaného) pôrodu si nepamätám ani kúsok fyzickej bolesti. Toto obdobie bolo pre mňa tak veľmi traumatické, že moja myseľ ho čo v najväčšej možnej miere vytesnila. Avšak úplne presne si pamätám tú psychickú bolesť , ktorú som v sebe pociťovala, najväčšia beznádej akú dokáže človek zažiť .. a táto bolesť vo mne zostáva aj o 9 mesiacov neskôr a bude mojou súčasťou navždy. Ak Vám niekto hovorí, že čas lieči, verte mu. Bolesť a smútok nikdy nepominú , len sa s nimi človek naučí žiť a akceptovať ich ako súčasť seba. Môj život sa už navždy zmenil, ja som sa zmenila. Človek sa musí naučiť znova žiť a aj keď to je niekedy ťažké. Rozhodla som sa však vtedy vziať na seba tú obrovskú bolesť aby môj syn nepocítil žiadnu, aby nikdy netrpel. 

Chcem týmto odkázať všetkým rodičom a hlavne mamám, ktoré sa rozhodnú ukončiť svoje tehotenstvo z dôvodu vývojových vád dieťatka, že sú tie najlepšie a najsilnejšie mamy na svete, lebo vzali na seba všetkú bolesť len preto, aby od nej uchránili svoje dieťa. A taktiež Vám chcem povedať, neváhajte požiadať o pomoc. Smúťte tak, ako Vám je žiadúce a buďte v procese smútenia tak trochu sebec, myslite na seba. Už Vás nikdy nič tak veľmi nezlomí. 

Zároveň chcem týmto poďakovať všetkým zdravotníckym pracovníkom, ktorí majú srdce na správnom mieste. 

N.