Simonka 

Moje meno je Alžbeta a toto je môj príbeh. Veľkú časť svojho života som si myslela, že nikdy deti mať nebudem. Bola som presvedčená, že budem mať problém s plodnosťou, a vždy som si predstavovala, že budem hlavne super teta mojim malým synovcom a neteriam. S mojim mužom sme boli nastavení, že deti mať nemusíme, keď prídu prídu, ak nie, tak nie. Aké prekvapenie bolo, keď sme hneď po našej svadbe čakali bábätko. V rovnakom čase boli tehotné moje dve sestry a moje tehotenstvo mi pripadalo ešte nepravdepodobnejšie. Bola som prekvapená a začala rozmýšľať ako to všetko bude. V manželstve sme boli veľmi krátko, ešte sme si neužili ani jeden druhého a už sa budeme starať o malého človeka. Od začiatku tehotenstva ma prepadali pochyby o tom, či budem dobrou mamou, či budeme mať kde bývať, či to ako rodičia všetko zvládneme. A zároveň som sa bála o to malé stvorenie vo mne. Na každú kontrolu ku gynekológovi som chodila s malou dušičkou, či je všetko v poriadku. Každá ďalšia kontrola ma však uisťovala, že áno, a to že budem mamou je realita. Čím som bola v pokročilejšom štádiu tehotenstva tým viac som si to užívala a dôverovala svojmu telu, svojmu bábätku a viac a viac sa na neho tešila. Každá prehliadka prebehla úplne bez problémov, všetko bolo vždy v poriadku a ja som bola čím ďalej tým šťastnejšia a pripravovala sa na rolu matky. Prvá poradňa, na ktorú som sa nebála ísť bola tá v tridsiatom týždni. Prvýkrát som šla k doktorovi bez jedinej obavy. Bola to prvá poradňa, na ktorú som sa vyslovene tešila. Tešila som sa, že uvidím moju malú Simonku, že potom pôjdeme s manželom kúpiť vianočný stromček, a začnem si užívať dlhú dovolenku, počas mojich najobľúbenejších sviatkov. Kontrola pre mňa prebiehala úplne štandardne, možno trocha dlhšie, ale nič zvláštne. Myslela som si, že doktor potrebuje toho na treťom veľkom ultrazvuku pomerať trochu viac. Neprišlo mi zvláštne ani to, že môj gynekológ mlčal a skúmavo sledoval monitor, mlčí skoro vždy, čiže mi to nijako zvláštne nepripadalo. Potom sa postavil a odišiel k svojmu počítaču. Cestou mi povedal, že by som sa mala hlásiť na pôrodnicu. Ja, že veď v poriadku, som v tridsiatom týždni, asi chce, aby som bola monitorovaná pred pôrodom častejšie alebo čo a spýtala som sa kam to mám ísť a kedy. On sa na mňa popri vypisovaní papierov asi prvýkrát pozrel a povedal niečo v zmysle: ,,Keď prídete domov, zbaľte sa a ešte dnes večer sa hláste na pôrodnici.“ V hlave mi šlo: ,,že čo? Veď máme ísť kúpiť vianočný stromček, idú Vianoce a predsa termín mám až vo februári.“ Povedal mi ešte, že treba kontrolovať dieťa a dal mi výmenný lístok. Nedokázala som sa ho nič spýtať ani niečo povedať a ako obarená som vyšla von z ambulancie. Keď som zbadala plnú čakáreň, došlo mi, že som tam bola nejako pridlho, prešla som pomedzi ľudí a sadla si k môjmu mužovi do auta. Povedala som asi niečo v zmysle, že potrebujem ísť domov a že večer musím ísť do nemocnice, že malej asi niečo je. V tom som si pozrela výmenný lístok, aby som pochopila, čo sa vlastne udialo. Bolo tam napísané niečo v zmysle málo pohybov, amputácia diastoly, rastové zaostávanie. Prišlo mi vtedy neskutočne zle a začali sa najťažšie dni v mojom živote. 

Pamätám si vydesenie a strach vo mne aj v mojom mužovi. To, ako sme čakali pred ambulanciou v pôrodnici a čakali na rozsudok. V pôrodnici boli všetci veľmi milí. Doktor, ktorý ma prijímal, mi vytlačil fotku môjho dievčatka a upokojoval ma, že som pod dohľadom a že uvidíme ako sa situácia vyvinie do rána. Ešte v ten večer mi pichli injekciu na dozretie pľúc bábätka a ráno som mala ísť na ďalší ultrazvuk. Celú noc som bola pokojná a presviedčala sa, že ráno bude všetko v poriadku. Vravela som si, že si malá len priľahla pupočník a ráno budú prietoky úplne v poriadku. Hneď ráno ma zavolali na kontrolu. Na vyšetrenie som šla s odhodlaním, že to bude fajn. S doktorom sme zažartovali a následne pristúpil k ultrazvuku. Po chvíli mi hovorí, že to je s prietokmi veľmi zle a že v podstate výživa vôbec neprúdi a treba urobiť urgentný cisársky rez.  Vysvetlil mi, že bábätku už u mňa nie je dobre a musí ísť vonku. Okamžite ma napojili na ctg, aby monitorovali malú.  Keď som počula jej srdiečko, bola som presvedčená, že ju zachránia a premýšľala som nad známymi prípadmi, kedy sa deti narodili predčasne a sú úplné zdravé. Snažila som sa upokojiť a začala som sa pomedzi obavy a strach tešiť na to, že už dnes uvidím svoju maličkú a že to spolu zvládneme. Po pár minútach ešte prišiel doktor, že by mi odporúčal ísť do Prešova, pretože tam sa vedia o nedonosených novorodencov lepšie postarať. Je tam vraj nejaké špičkové neontologické centrum. Upozorňoval ma, že malá tam možno bude aj tak musieť byť prevezená, a hovorili sme o tom, že by pre ňu bolo lepšie ísť do Prešova ešte u mňa v bruchu. Bez zaváhania som prikývla a už sa vybavoval náš prevoz. Medzitým som bola stále sledovaná na pásoch, aby mohli v prípade zhoršenia sa oziev urobiť urgentný cisársky. Cesta v sanitke prebehla veľmi rýchlo, záchranári ma povzbudzovali a rozprávali sa so mnou, a v tú chvíľu mi veľmi pomohli. 

Ani neviem ako a už som sedela v nejakej okachličkovanej miestnosti v nemocnici, v Prešove. Muži, ktorí ma viezli v sanitke sa so mnou rozlúčili a popriali mi veľa šťastia. Ja som verila, že som v dobrých rukách a všetko dobre dopadne, že to s malou zvládneme. Keď som bola v tej miestnosti asi 10 – 15 minút a nikto nechodil, začala som mať obavy. Veď doktor v Poprade hovoril, že máme poslednné minúty, maximálne hodinu a o bábätko prídeme. A ja som tu, čakám už nejakú dobu, plus cesta z Popradu. Čo ak o malú prídem, pretože ju nestihnú vybrať živú? Čo ak už nežije? Kde je niekto? Nech ma napoja na pásy alebo čo. V rukách som mala svoju tašku s vecami, doklady a nevedela som kam sa podieť. Napadlo mi, že vybehnem von za záchranármi z Popradu a poprosím ich nech ma vezmú spať, veď prichádzam o svoje bábätko. Začala som panikáriť, že neviem, ako je na tom moja malá. Mala som pocit, že som tam sama, v realite tam však pobehovalo asi tak 20 ľudí, študentov, lekárov, sestier, matiek, ktoré rodili, bolo tam aj jedno práve narodené bábätko. Ale pri mne sa nezastavil nikto. Po asi 20 minútach prišla nejaká sestrička a napojila ma na pásy, odľahlo mi, keď som počula srdiečko mojej Simonky. Povedala som si, že teraz budú aspoň počuť, keby jej začali klesať ozvy a začnú niečo robiť. Prišla ku mne ďalšia sestrička so študentkami a začali sa o mne rozprávať, akoby som tam nebola. ,,Čo ste si všimli na pacientke?“ Chytali moje brucho bez toho, aby sa ma spýtali či môžu, hodnotili moje správanie a nejaké parametre na CTG, ale so mnou o tom nehovorili. Po dlhšom čase ma zavolala mladá doktorka, aby som šla na ultrazvuk a vyhúkla na mňa, kde mám tehotenskú knižku. Bez toho, aby sa spýtala ako sa volám, alebo sa ona sama predstavila. Vravím, že neviem, asi v Poprade, vzali mi ju včera večer pri príjme a asi bude v mojich papieroch. Ona veľmi nepríjemne, že tu teda nie je. Medzitým ako som šla na ultrazvuk, ma zastavil niekto, so slovami, aby som si dala dole rúško, aby aspoň videli koho tu majú. Dala som ho dole, on si ma premeral a odvrátil zrak. Po dvoch dňoch, v pôrodnici, som pochopila, že je to lekár, ktorý ma prijímal. Po ultrazvuku, ktorý mi robili, museli urobiť ešte jeden, lebo na pôvodnom aj tak nič nevideli. Neviem prečo a načo mi teda robili tento. To sú však otázky a poznámky, ktoré mi napadajú dnes. Vtedy by som sa neodvážila povedať nič. Rešpektovala som všetky pohľady, nepríjemné správanie, poznámky a podobne. Bola som tam z jediného dôvodu, títo ľudia idú zachrániť moju dcéru a ja urobím všetko, čo mi povedia. Šla som teda na ďalší ultrazvuk, na ktorom mi doktor nameral prietoky, ktoré zhodnotil slovami, že nie sú katastrofálne a teda budeme ešte čakať. V tom prišiel primár a po konzultácii s doktorom, ktorý ma vyšetroval, povedal: ,,No tak upokojíme pani, rodiť ešte nejdeme, ale aby sme si rozumeli to neznamená, že plod bude v poriadku.“  Zobrali ma teda naspať hore, kde so mnou vypísali papiere o prijatí do pôrodnice a mladá doktorka mi povedala, že si ma nechávajú na pozorovaní. Zrazu som dostala nádej, že to skúsime vydržať a malá sa možno narodí v termíne. Vravela som si, že malej dozrejú pľúcka a všetko bude v pohode. Uisťovalo ma to, že som v pôrodnici a tu sa nemôže nič stať, tu sa o nás postarajú. Trochu ma však prekvapila poznámka doktorky, že síce ostávam u nich, ale nech od toho nič nečakám. Lieky na prietoky  neexistujú, pohyby plodu si mám sledovať sama, a oni mi urobia ultrazvuk raz za dva dni, to je všetko. Vtedy som nechápala, prečo mi to hovorí. O dva dni som na to prišla. 

To, že v nemocnici boli zakázané návštevy, že som nemala ani len príbor a toaletný papier len dotvára atmosféru, v ktorej som bola. V piatok ráno prebehla vizita, na ktorej mi doktor zopakoval, že tu v Prešove namerali lepšie prietoky a teda ešte nepristupujú k cisárskemu. Neskôr prišli merať ctg mojím spolubývajúcim. Čakala som, že ho napoja aj mne, ale dostala som odpoveď, že vraj to nemám v papieroch a mňa takýmto spôsobom nesledujú. Celkom zmena oproti Popradu, kde som bola sledovaná v podstate nonstop, okrem návštevy toalety. Celý deň už neprišiel nik. Až večer opäť meranie ctg mojich spolubývajúcich. Keďže som sa veľmi bála o malú, poprosila som sestričku, aby mi len priložia sondu či budeme počuť srdiečko. Srdiečko sme počuli a ja som si mohla v noci v pokoji oddýchnuť. V sobotu ráno bola opäť vizita a ja som sa pýtala na ultrazvuk. Začínala som mať opäť strach. Lekárom som hovorila o svojich obavách a že cítim málo pohybov. Cez deň prišla sestrička, že ma skontroluje sondou na ctg, už som ho asi mala napísané v papieroch. Celý záznam mi ale nerobili nikdy. Zároveň mi pichla injekciu, pochopila som, že proti zrážaniu krvi, pretože rovnakú  dostávali aj moje spolubývajúce. Sestrička mi povedala, že dnes pôjdem na ultrazvuk, že sa mám pripraviť. Bolo ráno asi desať hodín. Pripravená som čakala a čakala, prišiel obed, čakala som, poobedie čakala som. Keď boli asi štyri hodiny poobede, zo strachu o malú, som sa rozhodla ísť za sestričkou a pýtať sa na ultrazvuk, ktorý som mala absolvovať. Nechcela som nikoho obťažovať, ale strach som mala obrovský. O šiestej večer ma zavolal pán doktor a záver ultrazvuku bol, že je to zlé, ale ešte nie katastrofálne. Povedal, že zajtra príde kolega, ktorý ma prijímal a že urobí ultrazvuk ešte aj on. Až vtedy som pochopila, že prietoky sú stále zlé, a nádej, že to bol len priľahnutý pupočník som stratila. Našťastie nám vtedy sestričky umožnili návštevy aj napriek zákazu a bol tam so mnou môj manžel, ktorý mi bol obrovskou oporou a útechou. V noci som bola nepokojná a rozhodla som sa, že ráno poviem doktorom, že malá musí ísť von. Opäť som si spomenula na slová lekára z Popradu, ktorý vravel, že malej je u mňa už zle a že ak ju chceme zachrániť musí rýchlo von. Prišla nedeľa ráno a vizita, doktorovi som povedala, že pohyby cítim veľmi málo a mám strach o malú, som vo veľkom strese, prisľúbil mi, že mi urobí ultrazvuk. Medzitým opäť ozvy, len priložením sondy na brucho, vtedy som počula srdiečko mojej malej posledný raz. Bol to nádherný zvuk podobný cvalu koní. Na ten zvuk nezabudnem do konca života. Keby som vedela, že to bude moja posledná spomienka, asi by som sa nenechala rozrušiť slovami staršej sestričky, ktorá ma poučila, že v takom nízkom týždni vôbec ozvy nerobievajú, že je plod malý. Chvíľu jej totiž trvalo nájsť srdiečko. O pol 11 ma zavolali na ultrazvuk a pán doktor, ktorý ma mal na stole bol len ticho a skúmavo pozeral do počítača. Po chvíli vyšiel von a začal telefonovať. Neskôr sa vrátil so slovami, že potrebujem ísť ešte na ďalší super ultrazvuk. Prikývla som a už sme kráčali spolu po chodbe. Doktor nezvyčajne mlčal a tak sa ho ja pýtam, či sa to zhoršilo? On len prikývol. Vravím si okej dnes teda asi bude cisársky, som pripravená, veď som bola pripravená už vo štvrtok. Vravím si, že malej sme medzitým stihli dať injekcie na pľúcka, je teda aspoň viac pripravená a všetko dobre dopadne. Prišla som teda k ďalšiemu lekárovi, na ďalší ultrazvuk. Ľahla som si na posteľ a po asi 10 sekundách počula najhoršiu vetu v mojom živote: ,,Je mi ľúto, akciu srdca nedetegujem,“ a ďalšie medicínske výrazy ohľadom jej žíl a tepien, v ktorých nebola žiadna odpoveď. Som si istá, že práve vtedy sa na chvíľu zastavilo aj moje srdce. Nedokázala som sa nadýchnuť. Po chvíli som skúsila najskôr vydýchnuť posledný vzduch, ktorý som v sebe mala. Cítila som, akoby každým mojim výdychom odchádzala zo mňa moja Simonka. Potom prišiel nádych. Vedela som, že zo mňa odišiel aj kúsok mňa, že časť môjho srdca je zrazu prázdna. Mala som pocit, že sa neskončil len život mojej dcérky, ale aj ten môj. Ohromujúci pocit zlomenosti a roztrieštenosti. Spomínam si, že som sa rozplakala a  nemohla som sa nadýchnuť, dala som si dole rúško. Doktor začal splietať niečo o tom, že operoval, že ma nemohol vyšetriť skôr, že privádzal na svet dvojičky. Niekto má deti dve a ja ani jedno. Spýtal sa, čo by mi pomohlo a ja som len povedala, že chcem ísť proste domov. Dohodli sme sa, že ešte dnes večer mi urobí cisársky rez. Ja som  ho ešte poprosila o možnosť hovoriť so psychológom alebo aspoň o možnosť návštevy. Bol milý a sľúbil mi, že to vybaví. Asi po polhodine prišla sestrička s odkazom, že v nedeľu psychológ nerobí a že mi posielajú tabletku diazepamu. Adekvátna náhrada za objatie, ľudský kontakt. Zhltla som ju však okamžite a asi tajne dúfala, že ma vytrhne z tohto zlého sna. Neskôr mi dovolili stretnúť sa s mojou mamkou a následne aj s mužom. Stretnutie prebehlo mimo oddelenia, na schodisku na chodbe, pred oddelením gynekológie. Vtedy som sa cítila ako malé dievčatko. Dúfala som, že mi objatie mamky zahojí rany tak ako to bolo, keď  som bola malá, že vyrieši všetky moje problémy. Nestalo sa. Simonku mi to nevrátilo. Prišiel môj muž a ja som sa neskutočne hanbila. Nebola som schopná pozrieť sa mu do očí. Nebola som schopná donosiť našu dcéru a ani ju porodiť. Nebola som schopná poskytnúť jej u mňa bezpečie. Spýtavo na mňa hľadel  a chcel vedieť, čo sa stalo. Odpoveď som však nemala. Pamätám si, že keď som mu písala, že sme o Simonku prišli, bol na Kráľovej holi, lebo bol nádherný slnečný deň. Cítila som vďačnosť za to, že sa to dozvie trochu neskôr a že môže aspoň chvíľu ešte žiť svoj život tak, ako predtým. Pripravili ma na cisársky. Večer som šla cez rovnakú chodbu a ocitla som sa v rovnakej miestnosti ako pred tromi dňami, s tým rozdielom, že teraz už s mŕtvym bábätkom v bruchu. Zacievkovaná, polonahá som stála v miestnosti a čakala na to, že mi z brucha vyberú moje mŕtve dievčatko. Bola som zlomená a sama. Cítila som samotu, ako ešte nikdy predtým. Pamätám si ešte, že som sa na operačnom stole hrozne triasla a nedokázala som sa upokojiť. Vtedy mi bolo úplne jedno či umriem alebo prežijem. Veľakrát aj potom, neskôr v nemocnici mi napadlo, že smrť by bola možno jednoduchšia. Po asi dvoch hodinách ma prebudil hlas sestričky. Do pooperačnej miestnosti vošiel doktor, ktorý ma operoval. Ešte aj vtedy som dúfala, že povie, že moje dievčatko žije. Nepovedal. Na mobile som si medzitým našla správy od rodiny. Bolo v nich napísané, že naša Simonka sa zamotala do pupočníka a zastavila si výživu. V pôrodnici som bola ešte tri dni a primár sa so mnou rozlúčil slovami, že takto sa normálne ženy, ktorým sa toto stane nesprávajú a mám zvážiť, či u nich ešte neostanem. Podotýkam, že o môj psychický stav sa nezaujímal od spomínanej tabletky už nikto. Jedno pozitívne z pobytu bolo, že pri mne mohol byť takmer nonstop môj 

Po smrti mojej Simonky som cítila v živote veľké prázdno. Možno je to aj tým, že nám s manželom neodporúčali ísť sa s ňou rozlúčiť, a nikdy sme ju nevideli, nepohladkali, neobjali. Dnes to veľmi ľutujem a myslím si, že sa s ňou mala ísť rozlúčiť tak ako pre seba, tak aj pre ňu. Dnes by som rady lekárov neposlúchla. Pamätám si na cestu z Prešova, ktorá bola pre nás asi najsmutnejšia a najhoršia v živote. V jednu chvíľu sme sa na seba pozreli a obaja mali slzy v očiach. Mysleli sme na to isté, ako si vezieme našu Simonku domov. Žiaľ to sa nikdy nestalo a bola to len naša predstava. Jej popol nám prišiel poštou. Dni po pôrode boli doma napriek všetkému pekné. Užívala som si prítomnosť môjho muža, podporu mojej rodiny a priateľov. Zistila som, že v smútku cítim omnoho silnejšiu blízkosť s inými. Niekto mi raz povedal, že to čo sa nám stalo mám brať ako dar. A dnes sa na to tak snažím pozerať. Smrť Simonky mi hrozne veľa vzala, ale ešte omnoho viac mi dala a naučila ma. Zistila som, že mám ohromnú silu, že dokážem zvládnuť oveľa viac ako som si myslela. Dala mi podporu mojej rodiny, mojich priateľov, naučila ma byť vďačnou za každý ďalší deň. Dnes cítim vďačnosť za to, že som Simonkina mama, že som ju mala v brušku celých 30 týždňov a že som ju poznala cez jej kopance a moje predstavy o nej. Niekto takéto šťastie nemá. Simonka vniesla do môjho života slnko, ale aj najväčšie temno. Priniesla mi najväčšiu radosť a šťastie, ale aj najväčšiu bolesť a žiaľ. Naučila ma užívať si silu okamihu, užívať si kvapky dažďa, lesk dúhy, západ slnka, krásy prírody. Viem, že je tu stále so mnou v mojom smiechu aj v mojom plači. Tak ako kvôli nej moje srdce prestalo biť, tak kvôli nej bije doteraz. Dodala mi odvahu žiť ďalej a vniesla do môjho života pokoj.

Alžbeta