SÁRA

Sárin príbeh

Sára je našou prvou dcérou. Volali sme ju Vločka, keďže sme sa o mojom tehotenstve dozvedeli počas dní, kedy napadol prvý sneh. Moje tehotenstvo s ňou bolo ukážkové - bez jedinej komplikácie, dokonca i bez prvotrimestrových nevoľností. Bolo to krásne a bezstarostné obdobie, ktoré som si užívala, až kým som jedného dňa v 38. tt., v deň keď som dokončila prípravy na jej príchod na tento svet, dlhšie necítila jej pohyby v bruchu. Lekári v nemocnici mi vtedy už len oznámili, že jej srdiečko nebije. V tej minúte sa mi zrútil svet. Nasledoval šok a hľadanie odpovedí na otázku "prečo" - prečo ona, prečo my. Môj svet sa síce zastavil, avšak ten naokolo plynul ďalej. Čakala nás hospitalizácia, pôrod a veľa rozdhodnutí, na ktoré sme neboli pripravení.

Sára sa narodila 27. júna 2020 o 20:22, vážila 2900 gramov a merala 50 centimetrov. Aj napriek tomu, že sme ju nikdy nepočuli plakať alebo nevideli farbu jej očí, jej pôrod a spoznanie s ňou na pôrodnej sále je jednou z najkrajších spomienok môjho života. Ešte v pôrodnici sme ju za prítomnosti starých rodičov dali požehnať a po pár nenahraditeľných hodinách s ňou sme sa s jej telíčkom rozlúčili. Po pôrode nám oznámili, že k jej smrti mohla prispieť nešťastne zamotaná pupočná šnúra, definitívny dôvod jej úmrtia však nemáme. So Sárou sme sa naposledy rozlúčili v krásny slnečný deň v úzkom kruhu rodiny a najbližších priateľov. Veľmi som sa obávala jej pohrebu, keďže som nevedela pochopiť, prečo my máme pochovávať ju a nie naopak. Avšak spätne som vďačná za túto možnosť rozlúčky.

Po pohrebe pokračovalo šestonedelie so všetkými telesnými symptómami, ktoré k nemu patria, avšak bez dieťaťa. Bolo to náročné obdobie, ktoré som sa snažila využiť na mentálnu a fyzickú regeneráciu. Po jeho skončení bol čas na návrat do rutiny. A aj keď v staronovej realite už Sára nemala toľko priestoru, každý deň som na ňu myslela a najmä na prvé Vianoce a narodeniny sa smútok za ňou vracal s veľkou intenzitou.

Sára je a vždy bude súčasťou nášho života. Hovoríme o nej ako o každom inom členovi našej rodiny. Fotografia z tehotenstva s ňou visí na stene v našej obývačke a symbolizuje, ako sme sa na ňu tešili. Taktiež pravidelne chodíme na jej hrob. Sára tu bola len krátko, aj napriek tomu nás však stihla zmeniť. Navždy ostane v našich srdciach a myšlienkach.

O mojom smútení

Môže to znieť ako klišé, ale moja skúsenosť je, že smútok si jednoducho treba odsmútiť - dopriať mu čas a priestor. Mne poskytoval tento čas a priestor denník, ktorý som si písala celé šestonedelie. Veľkou oporou v procese smútenia mi bol manžel. On tiež prišiel o dcéru, avšak trúchlil iným spôsobom a mal energiu a hlavu na riešenie vecí, ktoré som ja nezvládala (ako napr. organizácia pohrebu). Spolu sme si zaviedli rituál, pri ktorom sme sa každý deň rozprávali o tom, ako sa momentálne cítime a čo nám pomáha a čo naopak ubližuje. Zároveň mám šťastie na rodinu a priateľov, ktorí tu boli pre mňa a či už pomohli v prvých dňoch v domácnosti, vypočuli si ma, poplakali si so mnou a keď som na to mala chuť, rozptýlili ma. Taktiež ma prekvapilo, ako odrazu mnohí ľudia so mnou zdieľali ich príbehy straty dieťatka, ktoré ma, samozrejme, nepotešili, avšak dali mi pocit, že nie som sama. Pomohlo mi aj na pár dní odísť na dovolenku do iného prostredia a po niekoľkých týždňoch som bola rada, že som sa mohla vrátiť do mojej práce a späť do istej rutiny a známeho prostredia.

Spätne si uvedomujem, že prvé momenty a dni, odkedy som sa dozvedela o tom, že Sára nežije, mi pomohli i z dlhodobého hľadiska. Možnosť spoznať ju a rozlúčiť sa s ňou, zachovať si spomienky na ňu vo forme fotiek, či odtlačkov jej chodidiel, si veľmi cením. V tomto mi bol nápomocný najmä nemocničný personál - lekári, pôrodné asistentky, sestričky i duchovná služba, ktorí mi svojim profesionálnym a zároveň ľudským prístupom tie najbolestivejšie momenty môjho života snažili čo najviac uľahčiť a pomôcť mi v nich s orientáciou.

V neposlednom rade je moje členstvo a aktivita v Tanane z istého pohľadu súčasťou mojej smútočnej cesty. Je pre mňa spôsob, ako mojej skúsenosti dať zmysel a premeniť ju na niečo, čo môže pomôcť druhým a zároveň zachovať si Sárinu spomienku.

Odkaz pre iných, ktorí prechádzajú stratou dieťaťa

Dlho mi trvalo uvedomiť si, že po strate Sáry môj život už nikdy nebude ako predtým, túžila som mať späť tú možno až naivnú bezstarostnosť a ľahkosť. Dnes však viem, že aj život po strate dieťaťa, i keď je iný, vie byť krásny, radostný a zmysluplný a nemusím smútiť za tým, ktorý som žila predtým.

Andrea, OZ Tanana