PAMPÚšIK

Náš príbeh sa začína v januári 2022, v mojich 31. rokoch, keď mi gynekológ potvrdil 1. tehotenstvo. Spolu s manželom sme zažívali obrovskú radosť, že sa nám podarilo otehotnieť po pár mesiacoch skúšania. Bola som veľmi motivovaná, už som hľadala na internete inšpirácie detskej izby, fotila si postavu, aby som zaznamenala všetky zmeny. Oznámili sme to najbližšej rodine a priateľom. Šok nastal vo februári pri kontrole v 10. TT. Gynekológ mi oznámil, že dieťatko veľkosťou nezodpovedá týždňu a zároveň mu nebije srdiečko. Išlo o zamĺknutý potrat. Doktor mi nedal možnosť výberu, poslal ma rovno na operáciu - kyretáž (neviem, či v tom čase už bola schválená tabletka na vyvolanie potratu). Cítila som veľké sklamanie, smútok a bolesť. Väčšina ľudí, ktorým sme oznámili stratu, túto skutočnosť bagatelizovala. Hovorili, že je to normálne, že nabudúce to výjde. 

Na odporúčanie gynekológa, po pol ročnej pauze, sme to skúsili znova. V septembri 2022 mi doktor potvrdil 2. tehotenstvo. Keďže som pracovala ako učiteľka v materskej škole, asi o 1-2 dni od potvrdenia tehotenstva som dostala od detí virózu. Nik okrem p. riaditeľky o mojej tehotnosti nevedel. Nenapadlo mi ísť na PN-ku, dúfala som, že mi to čo najskôr prejde. Po 2 týždňoch som vyzdravela, avšak začala som špiniť. Lekár mi potvrdil 2. potrat v 8. TT a nasledovala 2. kyretáž. Cítila som sa zlomená, zničená, zažívala som obrovský smútok, že ani po 2.krát to nevyšlo. Vyčítala som si, že som nezostala na PN-ke. Ani si veľmi nepamätám, ako reagovalo okolie na druhú stratu. Maximálne 1 vetou vyjadrili ľútosť, avšak opäť ma utešovali lepšou budúcnosťou a porovnávali moju stratu s inými neskoršími stratami v 3. trimestri. Tento prístup mi vôbec nepomáhal. Bolo pre mňa veľmi náročné chodiť do práce medzi deti, cítila som závisť, avšak k deťom a ku kolektívu som sa správala profesionálne. Poctivo som vykonávala ranný filter. Keď rodičia priniesli choré, sopľavé dieťa do škôlky, bola som nahnevaná. Nemohla som a tým nič robiť, nemala som oporu v kolegyniach ani u p. riaditeľky. Bola som frustrovaná aj z celkovej klímy v MŠ, tak som dala výpoveď, keďže celú dobu odkedy som pracovala v MŠ, som bývala často chorá (od septembra do jari).

Po absolvovaní všetkých vyšetrení ohľadom plodnosti sme sa pokúšali znova o bábätko, keďže všetky výsledky sme mali negatívne. Zamestnala som sa ako predavačka šperkov a hodiniek. Veľmi mi to pomohlo po psychickej stránke. Pracovala som v menej stresujúcom prostredí s podporujúcim kolektívom. Zmenila som gynekológa a ani som už nedúfala a v júni 2024 mi potvrdili 3. tehotenstvo. Po všetkých skúsenostiach sme boli s manželom opatrní. Tešili sme sa z týždňa na týždeň, bola som od začiatku na PN-ke. Veľmi mi odľahlo po 1. trimestri. V 20. TT som absolvovala morfologický ultrazvuk, všetko bolo v poriadku. Čakali sme chlapca, pomaly sme začínali vyberať meno. Tešila som sa z viditeľného bruška a prvých pohybov. Tehotenstvo sme oznámili rodine a priateľom. V 22. TT (október 2024) som si našla krv na toaletnom papieri. Gynekologička ma poslala okamžite do nemocnice, pretože sa mi otváral kŕčok maternice. Bol funkčný iba na 3 mm. V nemocnici mi vykonali záchrannú serkláž (zašitie kŕčka maternice). Bola som týždeň v nemocnici. Žiaľ serkláž nebola úspešná, vytekala mi plodová voda kvôli prasknutiu plodových obalov. Toto bolo moje najhoršie obdobie. Náš malý pampúšik sa hýbal a kopkal ma. Ja som však už vedela, že sa s ním musíme rozlúčiť. Dňa 10.10. 2024 v 23. TT mi vyvolali potrat (až od 24. TT sa používa termín predčasný pôrod). Porodila som krásneho, nevinného chlapčeka, vážil 520 g, meral 30 cm. 

Manžel mi bol a je najväčšou oporou, som veľmi vďačná, že ho mám, že sme v tom spolu. Aj on bol veľmi smutný, bál sa hlavne o mňa. Som tiež vďačná, že som v nemocnici spoznala dobrú dušu, ženu s podobným príbehom, ktorá mi bola veľkou oporou a bútľavou vŕbou počas pobytu v nemocnici. Doteraz som s ňou v kontakte. Zažívala som obrovský smútok, bolesť, prázdnotu, ktorá sa nedá vyplakať. Cítila som aj závisť, keďže v tom istom čase boli tehotné aj moje 2 kamarátky. Ony šťastne porodili, ja som musela ďalej prežívať zo dňa na deň. Cítila som sa ako mátoha bez života. Nič mi nerobilo radosť, tak ako pred touto udalosťou. Veľmi ma zraňovalo, keď som všade naokolo videla bábätká. Navštevovala som aj psychologičku. Okolie bolo z našej 3. straty šokované. Väčšina ľudí nám vyjadrila ľútosť. Podporou nám bola rodina a najbližší priatelia. Žiaľ, našiel sa niekto, kto nevedel ako má reagovať. Ani v prítomnosti mojich najlepších kamarátok som sa necítila vždy príjemne, prijatá a vypočutá. Po roku som s nimi prerušila kontakt. Stačil by mi súcit, empatia a silné objatie. Pomohlo by mi vypočutie bez oponovania a dávania rád a naplnenie mojich vyslovených potrieb. Keď sa ma niekto opýtal, či mám deti, vždy som bola zaskočená, pretože som nevedela ako mám odpovedať. Naučila som sa hovoriť, že 3 deti mám v nebi i keď nie som veriaca.

Verím, že náš príbeh bude mať šťastný koniec. Presne o rok v júni 2025 sa nám podarilo po 4. krát otehotnieť. Od začiatku tehotenstva, sa mi sleduje kŕčok maternice. Keďže sa mi opäť začal skracovať, podstúpila som preventívnu serkláž v 22. TT (október 2025). Pevne verím, že sa vo februári 2026 dočkáme vytúženého dúhového bábätka. 🌈

Kristína