Miriam a Margarétka 

MIRIAM

S manželom sme si prešli tým najťažším, čo môže zlomiť každý vzťah, ale náš naše dievčatká ešte viac spojili a posilnili našu lásku. Láska ako z románu, no skúška životom nás ešte len čakala, keď sme sa osamostatnili a začali si budovať spoločný život. Vedeli sme, že k šťastiu nám chýba už len malé šťastie (dieťatko). Tak sme sa začali snažiť, no nedarilo sa, rana prišla, keď mi oznámili, že nedokážem prirodzene otehotnieť. Tak sme sa rozhodli podstúpiť umelé oplodnenie, môj manžel rozhodol stroho aj za mňa. Ideme do toho a rovno hneď! Mala som strach, ale súhlasila som. Všetky inštrukcie som počúvla, čo robiť čo si kde a ako pichnúť, aby vôbec som ovulovala a vôbec, aby dozreli vajíčka. Podarilo sa, dozrelo ich viac než dosť. Dokonca aj oplodnenie sa podarilo. Prišiel aj ten deň D, kedy mi malé zrniečko lásky vložili do bruška, a ja som ho s láskou privítala, nech sa mu vo mne darí. Nekonečne dva týždne trvalo, kým som zistila či sa oplodnenie podarilo. Samozrejme nevydržala som, tak som si test robila hneď na 8 deň, aj keď ma lekári uisťovali, že to hneď nemôže byť vidieť. Ale ja som neodolala a videla som konečne dve slabučké čiarky na teste, vytúžene a dlho očakávane dve čiarky. Podarilo sa to na prvýkrát. Šťastná prešťastná. Moje prvé tehotenstvo. Strážila som si svoj poklad v brušku, tak úpenlivo, že sme o ňom nikomu nepovedali až po troch rizikových mesiacoch. To bolo radosti, keď sme každému cez Vianoce povedali, čo sa v mojom brušku skrýva. Dovtedy to nebolo až tak na mne vidieť. Všetko sa to dialo počas týchto koronových čias. Manžel po Vianociach musel opäť do práce do zahraničia a ja sama doma. Koniec februára a ja som sa necítila nejako dobre, pripisovala som to tomu, že maličká sa len hemží. No keď mi už bolo veľmi zle a mala som bolesti, tak som poprosila mamu nech ma zoberie na pohotovosť. A tam som dostala facku od života, doktor mi povedal, že kŕčok maternice nedrží, že to vidí na predčasný pôrod. Rýchlo mi vybavil prevoz do nemocnice, kde je neontologické zariadenie, o ktorom som pred tým absolútne nemala žiadne tušenie. Maličká sa vypýtala na svet príliš skoro v 24 tt. 24.2.2021 s vrodenou chybou, že má funkčnú len jednu obličku. Prekonala NEC, po operácii črievka. No bohužiaľ svoj boj po mesiaci prehrala. S manželom sme prežili najväčšiu ranu života. Ľúbim ju najviac na svete, vždy bude pre mňa najväčšou bojovníčkou. Mojím vzorom. Bola najkrajšie dieťatko, moje jedinečné. To malé bábätko menšie ako bábika s hmotnosťou pol kila múky, bojovalo ako Wonderwoman, ako som ju pri inkubátore volala. Miesto toho, aby som jej dávala silu ja ONA dodávala silu mne. Prvý pohľad na ňu bola láska na celý život a tá láska skončí až mojim životom. Keď som videla manžela sedieť vedľa nej, bol to ten najkrajší okamih, ktorý mi mohli obaja darovať. Srdiečko mala tak silné a tak chcela žiť, no jej orgány jej to nedovolili, narodila sa s jednou obličkou nefunkčnou a príliš skoro. Naše dievčatko nás ľúbilo tak veľmi, že počkalo, kým sme prišli domov z nemocnice, sadli sme si zlomení na gauč a vtedy nám zavolali z nemocnice, že jej srdiečko dobilo. Počkala kým sme my boli v bezpečí doma, aby sa nám cestou domov nič nestalo...

MARGARÉTKA

Ale my sme dvojnásobní rodičia...Po vyše roku sme sa opäť odhodlali ísť do vkladu. Naše druhé zrniečko lásky soms veľkou láskou privítala v brušku. A ono sa udržalo a držalo sa až kým... Keď mi doktorka oznámila, že čakáme opäť dievčatko, moje srdce sa aspoň trošku zacelilo. A naplnilo ešte väčšou láskou. Obaja s manželom sme boli opäť šťastní, no až kýmneprišiel ten deň, a nešťastný 6. mesiac, ktorý je pre mňa hrozbou a asi bude dokonca života. Na kontrole týždeň pred pôrodom bolo všetko v poriadku. Deň pred tým, ako odletela do nebíčka som bola pri našom vysnenom dome, kde nám rastú margarétky, jednu som odtrhla a trhaním lupienkov vyberala pre ňu meno, nevediac, že na druhý deň už nebude. Preto ju volám Margarétka. Večer prišli bolesti a ja som už vedela, že niečo nie je v poriadku. Skončila som v nemocnici, doktor chladným hlasom povedal, že sa otváram a proste scenár sa opakoval, no s tým rozdielom, že už v 22 tt., čiže s minimálnou šancou na prežitie. Nemala som možnosť sa s ňou rozlúčiť, vidieť ju. Nikto mi tú možnosť nedal a ja si doteraz vyčítam, že som sa o to ani nepokúsila hneď ako som sa zobudila z narkózy. No bola som zničená a moje srdce ešte viac rozbité z malých na ešte menšie kúsky. Zlepiť, zaceliť sa mi ho už nikdy nepodarí, lebo mám v ňom veľké rany, dve veľké trhliny, ktoré nič nezahojí.

Mám dvoch ochranných anjelov v nebi a jedného anjela (môjho manžela) na zemi, ktorý je mojou oporou, mojim pilierom, spoločne zvládneme čokoľvek. 

Dar od Boha, dúhový MATEJ... 5.8.2024

Keď už som to „vzdala“ a rozhodla sa žiť ďalej pokojným životom s manželom vo dvojici, pán Boh sa rozhodol, že nám chce spestriť život.  Čas predvianočný, plný zhonu a pracovných povinností mi zaplnil myseľ dostatočne. No ja som sa cítila unavená, zničená, vyčerpaná. Príčinou bolo to, že som otehotnela, a ani neviem ako. Malé dúhové zrnko sa rozhodlo, že sa uvelebí v mojom brušku. Prirodzene bez žiadnej pomoci. Meškajúca menštruácia mi nič nehovorila, keďže pri mojej diagnóze PCOS to bola pre mňa bežná vec, ale niečo mi napovedalo, čo ak... A to čo ak teraz leží vedľa mňa. Chlapček, ktorému sme dali meno Matej. Matej – dar od Boha, meniny 24.2. vtedy keď sa narodila naša prvá, Miriam. A ja som šťastná, že Boh na nás myslel náš krásny dúhový syn si nás vybral za rodičov.

Viem, že celé tehotenstvo naše dve dcérky strážili svojho bračeka :)

Iw Kolesárová