Maximko

Tvoj príbeh sa začal písať pred skoro desiatimi rokmi. Mnohé z tých dní mám pred očami akoby sa stali prednedávnom a na mnohé z tých dní si nespomínam vôbec. A nestalo sa to zubom času. Len môj mozog ma ochraňuje pred tou bolesťou. 

Počas tehotenstva zistili, že sa nám narodí syn s menšími obličkami, že mám málo plodovej vody. Na rozhodnutie, či si ho necháme som mala bezmála pár dní. A tak som sa rozhodla, že budem naivne dúfať, že sa stane zázrak. Nikto nám nedal konečnú diagnózu. 

V pondelok 29.6. ma hospitalizovali s diagnózou málo plodovej vody a v piatok sa mala vykonať sekcia. Avšak môj zdravotný stav sa rýchlo zvrtol a tak v utorok 30.6.2015 ráno o 9.20 sa narodil akútnou sekciou v plnej narkoze. 

Bol v inkubátore. Malinký na rôznych hadičkách. Nazvali sme ťa ďobinko. 

Po 2 dňoch mu začali zlyhávať obličky a tak sa lekári rozhodli previezť ho na kliniku na Kramáre. 

Presne 8. júla 2015 nám lekárka oznámila, že diagnóza znie-Potterovej syndróm. 

Je nezlučiteľná so životom. 

A dala nám dve možnosti. Buď nám vyčlení izbu alebo pôjdeme domov. Okamžite som vedela, že ideme domov. 

Vybavila stretnutie s n.o. Plamienok.

Toto stretnutie si dodnes nepamätám. Ani to v nemocnici a len hmlisto priamo u nich. Prijímala som informáciu, že si svoje dieťa beriem domov zomrieť. 

Dva šialené týždne sme bývali u mojej najlepšej kamarátky v Bratislave. Pamätám si, že som celé tie dni preplakala. Pamätám si tú bolesť. 

21. júla sme si ho vzali domov. 

Aj so staršou dcérou, ktorá mala 5 rokov a deň čo deň strávila 3 týždne v nemocnici so zápisníkom v ruke a Barbie a hrala sa na chodbe. Moja najväčšia hrdinka. 

8 dní žil doma

Celé dni v náručí, konečne sme mohli stráviť normálne babatkovske chvíle. Spolu ležať, spievať uspávanku. Moje deti mohli byť spolu. 

Bolo to tých najkrajších a najťažších 8 dní v našom živote. Lieky sme mu podávali každé 2 hodiny deň aj noc. Medzitým trošku mliečka špeciálneho. 

Plamienkáči chodili k nám domov každý deň. Cez víkend sme si telefonovali. Dodnes si však pamätám Zuzku, ktorá mala krásne veľké oči plné pochopenia a povzbudenia. Ktorá sa vedela krásne pohrať so staršou dcérou. Dokonca k nám domov prišiel náš svadobný fotograf urobiť nám fotky na pamiatku. Vybavila ho kamarátka ako prekvapenie. Dodnes som zato veľmi vďačná. Ľuďom to príde zvláštne.

Fotenie umierajúceho dieťaťa. Je to však jediná spomienka na môjho syna. Môjho ďobinka. 

29. júla 2015 

Zobudila som sa o 8 ráno s tým, že dnes zomrie.... 

O 10.30 prišiel lekár Ondrej z Plamienka a povedala som mu to. 

Upokojil ma a povedal mi, že matky to cítia.

Pred 12 odišli. 

12.05 navždy odišiel môj milovaný syn. 

Pár minút nato som mu volala aby sa vrátili. 

Nasledujúce hodiny viem iba to, že som ho mala v náručí, spievala mu uspávanku a cítila ako moje horúce slzy padajú na jeho studené telíčko. 

Viem, že prišiel náš priateľ, ktorý obvolal detskú lekárku, ktorá prišla. Viem, že on obvolal pohrebnú službu. Pamätám si ako moja dcéra šla k susedke, ktorá ho ešte chcela vidieť a rozlúčiť sa. Pamätám si ako prišiel ten pán s truhlou a spýtal sa ma, či ho vezme a postará sa oňho. A pamätám si ako som vykríkla, že nie, nedám vám ho, on je môj .... Pamätám si ten zúfalý výkrik... 

Pamätám si ako som obliekala moje dieťa do truhly. Aký bol čas, koľko ubehlo, to už netuším. Pamätám si vetu : " Aký pohreb chcete?" 

A viac si nepamätám. Nasledujúce dni do pohrebu pre môj mozog neexistujú. 

Moje dni som fungovala na autopilota. 

Vstať, urobiť dcére jedlo, venovať sa jej. 

Vyriešiť všetko pre budúcu prváčku a pripraviť jej narodeninovú oslavu. 

V septembri sme dostali pozvanie na víkend s n.o. Plamienok - pre smútiace rodiny. 

Zistila som ako veľa nás je. 

A po týždňoch v režime autopilota na dušičky som klesla na zem a zložila sa.

A uvedomila som si otázku.

To takto ideš teraz žiť? Po dvoch dekádach života doma v terore je tvoj ďalší život toto? Už ma nikdy naozaj nič pekné nečaká? Len smútok? Len táto prekliata bolesť? To toto je ten život o ktorý si celé tie roky tak bojovala?

A tak po takmer 10 rokoch života po živote Vám píšem.

Nie, táto neznesiteľná bolesť tu nebude navždy. 

Naučíte sa dýchať bez toho slona na hrudi. Naučíte sa smiať. Tak naozaj z celého srdca a úprimne. Bez výčitiek. Naučíte sa vidieť radosť v okamihoch dňa. Vďačnosť za ďalší prežitý deň a noc.

Naučíte sa skutočne žiť život v jeho krásach i v bolesti. 

Nezabudnete. Vždy v narodeninách vo Vianociach a v čase ich úmrtia budete plakať. A spomínať. 

Bola vám vzatá budúcnosť. 

So svojím synom si nezatancujem prvý tanec na stužkovej. Neodvediem ho k oltáru. 

Prišla som o celú jeho budúcnosť. 

A bolí to. 

Ale ja žijem. Nezabudnem. Ľúbim ho naveky. 

Lebo láska mamy nepozná ani hranice svetov ✨

Lívia @livkalife