Max

Ani neviem, ako začat…príbeh ako ten môj som nikdy doposiaľ nepočula. 

Čakala som naše druhe bäbátko… Všetko bolo super, krásne.. nič nenasvedčovalo žiadnym komplikáciam.

Prišiel 16nasty týždeň môjho tehotenstva a ja som sa zobudila s obrovskou bolesťou hlavy a celého tela…. Do poobedia som dostala teplotu a moje telo to uplne odrovnalo..Teploty pokračovali aj ďalši deň a pridalo sa k nim aj mierne špinenie. Hneď v pondelok som utekala k lekárke, kde mi vyšlo veľmi vysoké CRP.. Bäbátko bolo ok, dostala som antibiotika, lieky na zastavenie krvacania…Teploty som mala cele 4 dni.. Zimnice sa striedali s ukrytnými triaškami a krvácanie naberalo na intenzite…

Po týždni to ustálo a ja som už len zľahka špinila.. CRP po druhej krabici antibiotik kleslo a intenzita krvacania bola velmi slaba.. Takto to bolo 2 týždne a ja som verila, že som z najhoršieho vonku a spolu s bábätkom to zvládneme.

Šok prišiel, keď som sa v jedno ráno zobudila takmer v kaluži krvi..Doktorka zopakovala odbery na CRP a na ultrazvuku zistila, že bábätko je v maternici bez plodovej vody… Zápal napadol maternicu, plodove obaly, placentu a spôsobil odtok plodovej vody.. bola som len v 20. tyždni a naše bábätko nemalo šancu na život aj keď mu bilo srdiečko… 

Doktorka ma pripravila na najhoršie. Strasúcim hlasom som sa jej opýtala ako sa tehotenstvo v takomto stádiu ukončuje a keď mi oznámila, že vyvolaním pôrodu skoro som odpadla.. V ten chvíli mi to celé pripadalo ako nemožné, ako niečo, čo sa nedá prežiť.. Ako mám preboha porodiť svoje mrtvé dieťa… 

Mala som 5 dné na prvotne spracovanie tejto situacie.. plač, hnev, smútok, bolesť.. cítila som ako sa moje srdce rozpadá na milión kúskov…Po tých dňoch nastal v mojom tele akýsi zvláštny pokoj - krvacanie ustálo.. Lúčila som sa s babätkom každy deň a prihovarala sa mu… Myslím, že som mu v ten deň dovolila odísť- odletieť a stať sa naším anjelom strážnym…

Pri rannej toalete som zistila, že sa mi prepadla pupočná šnúra.. a nasledovala hospitalizácia… 

Vyvolavanie pôrodu… našťastie som natrafila pri pôrode na empatický personál… Vyvolávanie a pôrod netrval dlho.. Podali mi všetky lieky na tlmenie bolesti a ja som na pár zatlačení porodila nášho syna Maxa…na to ticho nikdy nezabudnem… 

Z rozlúčky s ním žijem doteraz a asi navždy budem… Do detailu si pamätam jeho tvár, jeho vôňu, každučký detail na jeho tele… Privinuť si ho k sebe a pošepkať ako ho veľmi ľúbim bolo najlepšie rozhodnutie.. 

V nemocnici s tým nemali najmenší problem.. rozlúčka trvala toľko, koľko som chcela a potrebovala…

Dni, týždne po strate boli ťažké...Moje telo bojovalo stále so zápalom, pridala sa tvorba mlieka, ktorá moje hormóny a preživanie znova položila na bod mrazu…Ten pocit plnych prsníkov bez možnosti prisať si dieťa bol strašný.. Plakala som pri každom odsavaní… Postupne všetko odznelo…

Prešiel takmer rok… neprestala som na neho myslieť nikdy.. Každy večer keď pobozkam svoju prvorodenú dcéru posielam pusu do neba aj Maxovi…

Odpoveď na to prečo, sa to stálo práve pre mne nikdy nedostanem… a už sa ani nepýtam.. Učim sa s tým žiť… Prijímam, čo život prináša… a verim, že po každej búrke výjde slnko a na oblohe bude dúha…

Veronika