Matejko

Bol 6. február 2024, keď som si na tehotenskom teste našla dve čiarky. Boli to zmiešané pocity, nakoľko v roku 2023 som mala dve tehotenské straty v rannom štádiu tehotenstva, avšak pohľad na zdravú dcérku mi dodával nádej, že tentokrát to dopadne šťastne, i napriek tomu, že jedno tehotenstvo pred tým ako som čakala ju, skončilo tiež v prvom trimestri. So strachom som sa vybrala 29. februára na potvrdenie tehotenstva k svojej lekárke. Strach mierne opadol, keď som na ultrazvuku uvidela malú bodku už s tlčúcim srdiečkom. V marci 2024, keď mi lekárka vypísala tehotenskú knižku s tým, že bábätko krásne, ukážkovo rastie som začínala veriť tomu, že naozaj v októbri budeme doma štyria.

Ďalšia obava nastala onedlho na to, po prvotrimestrálnom skríningu, kde sa vyskytlo podozrenie, že dieťatko má downov syndróm. Absolvovala som genetický ultrazvuk a krvné genetické testy. Výsledky testov mi boli doručené do e-mailu večer, keď som sa vrátila z pohotovosti pre krvácanie z neznámych príčin, avšak našťastie bábätko bolo v poriadku. Vo výsledkoch bolo uvedené, že čakáme zdravého chlapčeka. Ešte stále som však bola v napätí, až do morfologického ultrazvuku u odborníka v 20. tt. , ktorý taktiež potvrdil, že budeme mať zdravého synčeka. V tú chvíľu môžem úprimne povedať, že mi konečne padol kameň zo srdca a začala som sa na príchod bábätka tešiť.

Týždne plynuli a ja som si vytriedila detské vecičky pre nášho chlapčeka, kúpila aviváž a chystala sa pomaličky na jeho príchod. Bol koniec júla 2024, keď som začala viac priberať na váhe, i napriek tomu, že mi pre vysoké teploty  nechutilo príliš jesť. Absolvovala som klasickú poradňu, na ktorej mi lekárka neurobila ultrazvuk, nakoľko zhodnotila, že to nie je nutné, nakoľko pohyby bábätká stále cítim v rovnakej intenzite. Po tejto kontrole sa môj príbytok na váhe rozbehol ešte oveľa intenzívnejšie a ja som za jeden týždeň pribrala na váhe doslova desať kilogramov a opuchla som, najmä v oblasti nôh. Ani mi nenapadlo, že sa niečo deje s mojím bábätkom, myslela som si, že sa niečo deje so mnou, avšak samozrejme bála som sa, tak som navštívila svoju lekárku. Keď ma lekárka uvidela, zostala zhrozená z mojich opuchov a nikdy nezabudnem na vetu, ktorú mi povedala pri vykonaní ultrazvuku: „Plod je plný vody, ani orgány sa nenachádzajú na svojom mieste,budete musieť ísť okamžite do nemocnice.“

Lekárka mi vybavila okamžitú hospitalizáciu v jednej z nemocníc v našom hlavnom meste. Po ceste tam som si googlila diagnózu o akú by sa mohlo jednať, nakoľko mi lekárka nič presnejšie nepovedala. Google mi vyhľadal diagnózu hydrops s informáciami, že 95% tehotenstiev skončí smrťou bábätka. Internet som ihneď vypla s myšlienkou, že to jednoducho určite nie je tá diagnóza a náš prípad, pretože to jednoducho nemôže byť také zlé. Po hospitalizácií som sa dozvedela, že ono to skutočne tak zle je. Synček mal hydrops z neznámeho dôvodu, na ktorý sa tím lekárov snažili niekoľko týždňov prísť. Naozaj robili maximum pre jeho záchranu, absolvovala som zákrok, pri ktorom mu vybrali vodu z hrudníka, ešte keď bol v brušku, avšak voda sa vytvorila znova. Moje telo reagovalo na neho a preto mnoho kilogramov, ktoré som pribrala boli len voda a môj opuch zrkadlil tiež len jeho opuchnuté malé telíčko. Za tie týždne v nemocnici som počula len zlé správy. Bolo mi povedané, že pôrod s najväčšou pravdepodobnosťou neprežije, nakoľko pre množstvo vody v telíčku sa mu nevyvíjajú pľúca a ak by aj zázrakom prežil bude mať určite DMO a pravdepodobne iné pridružené zdravotné znevýhodnenia. Mala som

možnosť to vzdať a nechať ho odísť, avšak i napriek zlých prognózam som sa rozhodla bojovať o jeho život.

Náš Matejko sa narodil predčasne v 33.tt. , vypýtal sa na svet sám. Rodila som akútnou sekciou, pod celkovou narkózou a zaspávala s pocitom, že po mojom prebratí mi zrejme lekári oznámia, že syn neprežil. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som sa dozvedela, že náš chlapček statočne bojuje a podarilo sa lekárom odsať vodu a oživiť ho. Žil však len vďaka prístrojom, ktoré žili za neho. Bol to veľký bojovník. Dva dni po sekcii ma prepustili, aby som sa s ním mohla ísť zoznámiť, nakoľko ho po narodení odviezli do inej nemocnice. Pohľad na svoje vytúžené bábätko napojené na množstve prístrojov bol ťažký. Dozvedela som sa, že jeho pečeň a obličky už vôbec nefungujú, praskajú mu cievky v hlavičke a mierne krvácajú, a na to aby mohol žiť potrebuje operáciu, ktorú lekári nemôžu vykonať vzhľadom k tomu, žeby to nezvládol udýchať. Lekárka mi ho dovolila vziať si na ruky za jej pomoci. Nikdy nezabudnem na to ako sa jeho pulz pri mne zvýšil zo 150 úderov na 180 úderov a držal sa tak po celý čas ako som ho držala v náručí ja. Verím tomu, že ma cítil. V ten deň sme ho dali pokrstiť a následne sme odišli domov, nakoľko sme pri ňom nemohli zostať.

Na druhý deň nám lekárka oznámila, že Matejko svoj boj so životom pomaly prehráva. Začínal cítiť bolesť, čo nám dával najavo svojimi grimaskami, ktoré robil. I napriek najvyššej možnej saturácií kyslíka nezvládal dýchať, a tak mu zlyhávali ďalšie orgány. Bola som postavená pred najťažšie rozhodnutie v mojom živote. Mali sme sa rozhodnúť, či chceme byť pri ňom, keď navždy odíde. Bola som tam, keď prišiel na svet, chcela som tam byť aj keď z neho odíde. Pohľad na svoje bábätko, ktoré zomiera pomaly v bolestiach bol náročný. Vedeli sme, že tento svet opustí, že jeho malé telíčko boj života nezvládne. Nechceli sme aby viac trpel a preto sme sa rozhodli súhlasiť s odpojením. Prvý moment bol neuveriteľne ťažký, plakali sme, bozkávali ho, hladkali. V jeden moment otvoril celé očká, pozrel sa najskôr na mňa, potom na svojho tatinka a znova ich zatvoril. Rozlúčil sa s nami. V ten moment nastal pokoj, nechali sme ho odísť do neba s našou láskou k nemu.

Neskôr bolo zistené, že Matejko mal sekvester pľúc, čo znamená, že v rannom štádiu tehotenstva sa mu jedna časť pľúc oddelila od zvyšku, pričom v čase, keď pľúca bábätka rastú, oddelená časť rástla tiež a začala tlačiť na cievy, ktoré spôsobili hydrops.

Po jeho odchode v mojom vnútri nastala tma. Nebudem klamať, bolo to extrémne ťažké. Od prvého okamihu sme sa snažili žiť „normálne“, ale ja som mala pocit, že moja duša zomiera. Nechcelo sa mi ráno ani vstať z postele, pohľad na iné bábätko, najmä chlapca, bol pre mňa ako úder nožom do hrude. Tá bolesť bola priam neznesiteľná. Veci, ktoré mi predtým robili radosť mi boli ukradnuté. Netešilo ma nič. Snažila som sa však fungovať ako tak normálne pre svoju dcérku, ktorá potrebuje mamu. Všetko prvé je však veľmi náročné, Vianoce, keď nás malo byť o jedného viac boli smutné. Život beriem inak ako predtým, mám iné hodnoty aj priority. Tá rana a bolesť je niečo s čím musímežiť. Vždy keď vidím iné dieťa v jeho veku myslím na neho, mám v hlave otázku, aký by dnes bol.

Prihováram sa mu každý deň, vždy mu poviem ako veľmi ho ľúbim, ako veľmi mi chýba a prosím ho len o jedno, aby dával pozor na svoju sestričku.

Všetkým osirelým maminkám prajem veľa, veľa sily v tej neznesiteľnej bolesti a vieru na lepšie zajtrajšky. A či došlo k vašej strate bábätka na začiatku tehotenstva, vo vyššom štádiu alebo Vám bábätko zomrelo po narodení, máte právo smútiť. I keď je tento príbeh o Matejkovi, nezabúdam, ani na mojich troch malých anjelikov, ktorí odišli už v prvom trimestri. Stretávala som sa s rôznymi názormi ľudí, niektoré mi dali pocit ako keby nemám ani prečo smútiť. Ale neverte tomu, viem ako veľmi to bolí aj v rannom štádiu tehotenstva, a tak ako bolo poradené mne, dajte priestor svojím emóciám, neduste ich, dajte ich von. Verím tomu, že naši malý anjelikovia sa na nás pozerajú z neba a je im tam spolu krásne a raz sa s nimi znova stretneme. 

M.Č.