Kamilka

Sú tomu už 2 roky. Akoby to bolo včera, keď sme išli na pohotovosť a ja som si celú cestu nahovárala, že to bude v poriadku. Priam som tomu hlboko verila. Veď všetko doteraz v poriadku aj bolo. Doktorka ma pri vyšetrení chytila za koleno, bez slov. Srdce sa mi v tom momente rozbúchalo ako zvon a išlo mi vypadnúť z hrude. Už som to vedela, že bije ako zvon len to moje. Prišiel druhý lekár, ktorý mi povedal čo vidí, teda skôr čo nevidí: "Nevidím akciu srdca". Nemohla som tomu uveriť. Ako je to možné? 

Ideme vyvolávať pôrod, dobre sa vyspite, zajtra bude náročný deň. Nespala som. Aj keď sme na izbe boli dve, cítila som sa sama. Sama v ohromnom šoku, ktorý mi nedovolil zaspať. 3x epidurál a pani, ktorá ma klepajúcu sa na stole upokojovala tým, že teraz si to nacvičíme a keď budete rodiť druhé zdravé bábätko, budete už vedieť čo a ako. V skutočnosti sme sa aj obe zasmiali. Bol to okamih, ktorý mi vo chvíli nekonečného smútku a šoku nalial do srdca nádej. Počas vyvolávania pôrodu som potrebovala cítiť blízkosť, no môj manžel tam nemohol byť so mnou. V jednej chvíli mi však sestrička ochotne podala ruku a ja som jej ju naliehavou silou zovrela. Veľmi mi to pomohlo. V tých najsilnejších bolestiach som už zaspala. Keď som sa prebudila, silno sa mi uľavilo, že som v poriadku. No chvíľu po prebudení ma zaplavil hlboký smútok. Už sa moja myseľ dostala z módu prežitia do uvoľnenia a celé mi to došlo čo sa vlastne stalo.

Chcem plakať, chcem kričať, chcem vedieť príčinu, nechcem ju radšej vidieť, mala som ju vidieť? Chcem ju vidieť, chcem byť mamou, túžim byť jej mamou, som vôbec mamou? Kto som? Čo budem teraz robiť? Chcem odcestovať preč a nikdy sa nevrátiť. Nechcem nikoho vidieť. Nechcem sa s nikým rozprávať. Cítim veľký hnev, cítim všetko a zároveň nič. A vlastne ani neviem čo cítim, prázdno. PRÁZDNO. Obrovské prázdno, nič. S chýbajúcou časťou môjho vnútra, ktorá bola 6 mesiacov mojou súčasťou a odrazu tu nie je, sa snažím iba prežiť každý deň. Naša Kamilka mala 621 gramov a 33 centimetrov.

Po čase prešiel smútok, žiaľ, hnev, apatia. Prišlo prijatie, pokoj, radosť aj nádej. Prišlo zmierenie, že nikdy nebudeme vedieť prečo odišla. Prišlo aj uvedomenie, že ju tu nikdy neuvidíme a ako dobre že sme nestihli kúpiť kočík, no postieľku však už hej. 

Dúfam že to nevyznie ako klišé ale: Dievčatko naše, naučila si nás veľkým veciam. Vďaka Tebe sme zakúsili, ako sa láska dokáže ztisícnásobiť. Ty si síce odišla ale svoju lásku si zanechala vo mne.

Tvoja mama