Jakubko

Jakubko bol vymodlené dieťa, o ktoré sme sa snažili viac ako 2 roky a neverila som, že niekedy zažijem ten pocit šťastia.

Keď mi vyšiel pozitívny test tak to bol ten najkrajší pocit na svete bola som tak neskutočne vďačná Bohu že sa nám to podarilo a doprial nám zažit ten pocit. Trvalo  6 mesiacov kedy som prežívala neskutočnú radosť a  zároveň ten najväčší strach v živote.Tak veľmi som sa modlila a prosila aby bolo všetko v poriadku. Celé tehotenstvo som mala problémy, takže kľudový režim som dodržiavala a dávala som si veľký pozor. 

Prvýkrát som navštívila pohotovosť pretože som cítila že sa niečo deje a že to nie je v poriadku. Hospitalizovali ma a  presviedčali, že je všetko tak ako má byť dávali infúzie a po pár dňoch má pustili domov. Neskôr po dvoch týždňoch asi už v 20.týždni tehotenstva som Levickú nemocnicu vyhľadala opäť, krvácala som, spravili mi sono a tvrdili, že všetko je v poriadku, dali mi infúziu a poslali ma domov. Hneď na druhý deň som navštívila svojho gynekológa, ktorý mi tvrdil to isté a sám mi odporučil v prípade problémov navštíviť Levice a dodnes si to vyčítam, že som ho nemala poslúchnuť, že som mala ísť inde a všetko mohol dopadnúť inak. Moje krvácanie ustálo, ale špinenie trvalo stále. Znova som navštívila gynekológa v priebehu týždňa asi trikrát, stále tvrdil, že je všetko v poriadku - žiadna hospitalizácia, nič len kľudový režim, ktorý som dodržiavala celý čas.  Ja som sa bála aj prejsť na wc len aby som neublížila bábätku. Keďže to stále pokračovalo tak ďalší týždeň som ho navštívila  zase (už som sa cítila zle, že ho stále otravujem, že tam furt chodím tak som sa zato ešte aj ospravedlnila) povedal že mi spraví sono a dodnes mám v  hlave jeho slová a potom už prázdno. "Nemám pre vás dobrú správu, srdiečko už nebije". 

Ja neviem ako som z tade odišla ani ako som prišla domov, zrútil sa mi celý svet a môj život stratil význam.Tak veľmi som sa hnevala na Boha, že má nevypočul, tak strašne som ho prosila aby bolo všetko v poriadku a aj tak to dopustil. Nasledovala hospitalizácia,  vyvolanie pôrodu a keby nebol so mnou po celý čas môj partner tak by som to nezvládla. 25.1.25 to bude presne rok a ja dodnes cítim kontrakcie a každý jeden pocit z pôrodu akoby to bolo včera. Rodiť som už išla do Nitry a ten ľudský prístup od sestričiek až po doktorov mi pomohol viac akoby si človek myslel. Cítila som,  že to prežívajú so mnou a doktorka, keď má viezla na pôrodnú sálu, má vo výťahu objímala a cítila som, že nie som sama. Pôrod je niečo o čom nedokážem veľmi rozprávať, ale viem, že najhorší moment bol, keď som videla, ako telíčko prekrývajú fóliou a počula som z vedľajšej sály detský plač. Vtedy som pochopila že je to niečo čo ja zezažijem a bola to ďalšia rana do môjho srdca. Jakubko mal 23cm, keď sa narodil a máme ho doma v urničke a ja sa teším, že je so mnou aspoň takto. 

Ešte som sa stále neodhodlala skúsiť to znovu, pretože ten strach, že by sa to mohlo stať znovu je väčší ako ja. Tak veľmi by som chcela,  aby tá bolesť a ten strach na chvíľu pominuli. Každý jeden deň na neho myslím a každý deň si vyčítam, že som mohla spraviť viac, že som ho nezachránila. Keby som nemala takú skvelú rodinu a priateľov, tak by som to nezvládla. Ten život, ktorý prišiel potom, bol neskutočne ťažký a stále je. Každý deň je pre mňa ťažký, aj keď už to je 10 mesiacov. Mám pocit, akoby to bolo včera. A presne kvôli príbehom, ktoré čítam a vďaka vám sa mi to prežíva ľahšie, že v tom nie som sama.

Lenka