FILIPKO

Dlho som sa bála o tom rozprávať. Držala som to v sebe, lebo to bolelo príliš. Až časom som pochopila, že hovoriť o tom je možno jediný spôsob, ako to uniesť. Moc som nechcela hovoriť o tom lebo ani tomu není tyždeň, čo sa nám stalo. 

Bola som v 17. týždni tehotenstva. Tešili sme sa na druhé babätko, ktoré sme chceli moc, aby dcérka mala surodenca.

Deň predtým som bola s manželom na pohotosti skrz krvácaia z krčka. Ešteže mi povedali, že je všetko v poriadku, lebo sme sa báli. Nikto ma nepripravil na to, čo príde.

Na druhý deň v noci sa to stalo doma.  Stále som chodila na wc-ko a naraz som iba videla ako visí na pupočnej šnúre môj syn. 

Ten moment sa nedá vymazať. Ako som držala svojho synčeka Filipa v náručí, vystrašená, zlomená… a išla som za maminou lebo ta si tým prešla v takom veku ako som ja (22). Potom cesta na pohotovosť v noci bolo najhoršia nevedela som čo sa bude robit, čo ma čaká...vystrašená.

Najhoršia bolesť bola tá na druhý deň. Vypisovanie papierov o tom, že ideme synčeka pochovať, tá bolesť pri písaní sa nedá opísať.

Najväčší smútok aj od doktora, ktorý ma deň pred tým vyšetril a bolo naprosto všetko v poriadku. Nikto nechápe, ako sa to stalo - žiadne bolesti, nič. Snažili sa hladať príčinu na druhý deň, keď som sa zobudila po narkóze. 

A potom už bolo najnáročnejšie pochovať syna...to bola bolesť hneď na druhý deň ako som prišla domov. Nedokázala som sa pozrieť ani na truhličku, ktorú mal...nedokazala som ani ružicku hodiť do hrobu....nedá sa to opísať, ako to bolí.

To, čo som vtedy cítila, sa nedá úplne opísať. 

Je to bolesť, ktorú pochopí len žena, ktorá si tým prešla.

Niektorí povedia, že „to sa stáva“. Že budú ďalšie deti. 

Ale toto nebolo „niečo“. To bol môj syn.

Teraz,  keď sa zamyslím a premýšľam nad našim synom, vždy sa pozriem do neba a poviem si, že je tam hore aspoň v bezpeči a straži nás ako anjelik. 

Aj keď tu nie je so mnou, nosím si ho v srdci každý deň. 

A už viem, že o takýchto veciach má zmysel hovoriť. Pretože v tom človek nie je sám.

Navždy v naších srdciach ostaneš, Filip, a budeme ta vidieť stále aspoň na fotke, ktorú máme. A keď sa bude na teba pýtať tvoja staršia sestra Emília, keď bude v tom veku, že sa bude pýtať, tak jej o tebe povieme.

R.