Eliáško a karolínka 

Ťažko je vysporiadať sa so smrťou vlastného dieťaťa… Tretie tehotenstvo. V prvom sme prišli o Eliáška. Išla som na úplne bežnú kontrolu, na ktorej som sa dozvedela, že dieťatko, ktoré sme považovali za najkrajší darček počas našich prvých spoločných Vianoc, už nežije. Výrok lekára znel “zamĺknutý potrat”. Vedela som, že zamĺknutý potrat sa môže vyskytnúť v každom treťom tehotenstve, ale nechcela som si pripustiť, že by sa to mohlo stať aj nám. “Možno sme boli práve tým tretím tehotenstvom,” myslela som si. Bolo to ťažké zrazu prísť o dieťatko a vrátiť sa domov s prázdnymi rukami i lonom. Nemali sme žiadnu fotku z ultrazvuku, len spomienky na niekoho, kto vo mne, v mojom srdci, zanechal obrovský prázdny priestor. Je to vždy láska, o ktorej žena nevie, kým nezačne pod srdcom nosiť nový život. Láska, o ktorej nevie, že existovala. A predsa je tu… Chladný január, vietor a sychravé počasie len umocňovali moje vnútorné prežívanie. Využila som teda pár dní neplateného voľna a potom som sa vrátila normálne do práce.

Pre mňa na chvíľku život zastal, no vo svojej podstate život plynul ďalej. Je ťažké prísť o prvé dieťatko. V srdci rodiča to zanechá obrovskú bolesť. Prvé meniny… Termín pôrodu… To všetko sú dátumy, ktoré sa stanú spočiatku ozaj uplakanými dňami. Aspoň pre mňa to bolo naozaj náročné. 

Samozrejme, že som chcela opäť otehotnieť. Zároveň bolo pre mňa ťažké pozrieť sa vôbec na ženu, ktorá čaká dieťatko, keď mne bolo moje odňaté z neznámych dôvodov. Prirodzene, že som chcela pátrať a skúmať, čo sa stalo a prečo, či sme s manželom v poriadku. Gynekológ ma uisťoval, že dôvody sú neznáme. Najprv som chcela, aby sme Eliáškovi dali priestor. Odkedy mi lekár oznámil tie slová, ktorá žiadna mamička nechce počuť: “Nie je tam akcia srdiečka,” som bola rozhodnutá, že počkám, aby Eliáškov odchod prebehol prirodzene. V práci som nikomu predtým nepovedala, že čakáme bábätko, a tak som sa cítila ako časovaná bomba, keďže sa nič nedialo asi dva týždne. Po lekárovom návrhu na kyretáž som súhlasila a všetko to prebehlo veľmi rýchlo. Spomínam si na sestričku, ktorá má prijímala a tak smutne si povzdychla, keď zistila, že je to naše prvé dieťatko. Bola som veľmi vďačná za kňaza vo farnosti, ktorý nám umožnil dôstojnú rozlúčku s Eliáškom. Boli sme tam iba ja, manžel a kňaz a nechápala som, že to nebolo vôbec smutné. Paradoxne, obaja sme sa s manželom usmievali. Napriek bolesti, ktorú som prežívala, vedela som, že Eliáško sa má už dobre a bude na nás dávať pozor z neba. A dokonca, už máme malého svätého v nebi.

Po dvoch mesiacoch od kyretáže sme si povedali, že to opäť skúsime. Bola som dobre zahojená a aj napriek strachu z ďalšieho tehotenstva, som veľmi túžila po dieťatku. Počula som toľko príbehov, ako ženy po zamĺknutých potratoch počali a vynosili zdravé bábätká. 

Naozaj, zázrakom som počala dievčatko, Barborku, a celé tehotenstvo prebehlo úplne bez komplikácií. Maličká bola otočená koncom panvovým a aj napriek možnosti obratu plodu, strach ma nepustil a povedala som si, že ak sa neobráti sama, budem rodiť sekciou. Tak sa teda Barborka narodila sekciou, živá a zdravá ako buk. Bola to nesmierna radosť, ktorá premieňala bolesť za stratou Eliáška. Neznamená to však, že sme naňho zabudli alebo že nám dnes menej chýba. Barborke o staršom bračekovi rozprávame. Príchod Barborky však zmenil moju prázdnu náruč na náruč s vytúženým dievčatkom.

Keďže sme obaja mali túžbu po ďalšom dieťatku, netrvalo dlho a po siedmich mesiacoch od pôrodu som si našla dve čiarky na tehotenskom teste. Boli sme takí šťastní… Nevedela som sa dočkať na to, ako bude Barborka staršia sestrička. Postupne som začala rozmýšľať nad kočíkom pre dve deti, keďže rozdiel medzi nimi nebude veľký a Barborka si kočiarik vychutnávala naplno. 

Tretie tehotenstvo prebiehalo v podstate úplne v poriadku. Prvotrimestrálny screening ma trochu vystrašil. Prejavila sa tam pravdepodobnosť na to, že dieťatko by mohlo mať Downov syndróm, ale nejako som tomu nedávala veľkú vážnosť. Manžel bol stále pozitívne naladený. Boli sme si však istí, že aj keby naše dieťatko malo akúkoľvek špeciálnu potrebu, prijmeme ho s láskou. Čoskoro sme sa dočkali morfologického ultrazvuku v 22. tt. Lekár nám už na 100% potvrdil, že čakáme ďalšie dievčatko. Veľmi som sa tešila, že Barborka bude mať sestričku. Vtedy mi naozaj odľahlo, lebo každá jedna časť Karolínkinho telíčka bola úplne v poriadku, čo mi za každou kostičkou potvrdzoval lekár.

Tak sme sa teda prehupli do tretieho trimestra a tretie tehotenstvo mi ubiehalo naozaj rýchlo. Barborka mala v tom čase niečo cez rok a vyžadovala si od nás 100%-nú pozornosť. Karolínka kopkala menej ako Barborka, ale gynekológ ma ubezpečoval, že všetko je úplne v poriadku a keďže som mala placentu na prednej stene, bolo normálne, že pohyby dieťatka som celkovo cítila menej.

V treťom trimestri som však začala mať zvláštny pocit. Videla som, že nepriberám tak, ako pri Barborke, ale vždy som si hovorila, že každé tehotenstvo môže byť predsa iné. Výsledky počas každej poradne som mala výborné, tak som si hovorila, že predsa nebudem myslieť negatívne a bábätko je určite v poriadku. V 32. tt. mi počas vyšetrenia lekár povedal, že bábätko vyzerá o týždeň menšie, ale keď skontroloval prietoky, ubezpečoval ma, že je to normálne a ďalšiu kontrolu naplánoval o 4 týždne. Cítila som sa úplne v poriadku, trochu vyčerpaná, ale predsa po 33. tt. som si myslela, že je to úplne normálne, veď telo nosí záťaž už 8. mesiac a pripravuje sa na pôrod. V 36. týždni mi už začalo byť naozaj zle, ale opäť nie tak, že by som mala spozornieť, veď pri Barborke mi bolo ešte ťažšie a všetko bolo úplne v poriadku až do konca tehotenstva. 

V utorok večer, keď som Barborku uspávala, ležala som na posteli vedľa jej postieľky. Bola som už nervózna, lebo pohyby som cítila čoraz menej, sporadicky, ale vždy, keď som pohyb zacítila, upokojila som sa. Cítila som, ako sa hlavička objavuje na mojom brušku raz napravo, raz naľavo. Samozrejme, že som si myslela, že všetko je v poriadku. V istom momente som odrazu zacítila, ako niečo v mojom vnútri prasklo a po chvíli zo mňa začala vytekať tekutina.

Ihneď som zavolala mamke, ktorá v mladosti pracovala v pôrodnici ako zdravotná sestra a keď prišla, hneď mi povedala, že sa nemusím báť, nie je to plodová voda, určite len inkontinencia a nemá zmysel ísť do pôrodnice na noc v 36. tt. Samozrejme, keby to neprestalo, išli by sme, ale ono to po niekoľkých minútach prestalo a do rána už nevytekalo nič. Hneď ráno som zavolala lekárovi a išla som na predčasnú kontrolu. Keď sa lekár pozrel na ultrazvuk, začal zalamovať rukami, stále opakoval, že to nie je možné a keď som sa ho asi piaty krát opýtala, či je bábätko v poriadku, povedal iba, že tam nie je akcia srdiečka a zvyšok, ktorý mi povedal si už radšej ani nechcem pamätať. Karolínka nám zomrela… Jedna z najneuveriteľnejších situácií v mojom živote. Ani vo sne by mi nenapadlo, že toto vytúžené dievčatko sa s nami rozlúči ešte skôr, ako sme sa stihli zoznámiť. 

Na parkovisku ma však čakal manžel so staršou dcérkou. Ako mu to oznámim? Keď som sa blížila k autu, počula som ich smiech. Tancovali si a spievali Kolo, kolo mlynské. A ja mu mám teraz povedať, že sme prišli o ďalšie dieťatko? Ten pocit neprajem nikomu zažiť. Prišla som k nim so slzami v očiach. Manžel vôbec nič nechápal. Myslel si, že maximálne to bude predčasný pôrod a aj tak všetko dopadne dobre. Začala som veľmi plakať a iba krútiť hlavou. Nevedela som mu povedať, že Karolínka už nežije. S ťažkosťou a vzlykaním to zo mňa vyšlo. Obaja s dcérkou ma začali silno objímať, plakali, no stále mi hovoril, že možno pôjdem ešte na ultrazvuk do nemocnice a akcia srdiečka sa predsa ukáže. Snažil sa prísť s mnohými možnosťami toho, že predsa sa to môže ešte nejako dobre skončiť a narodí sa nám živé dieťatko. Ja som však vedela, že Karolínkin čas pri mne sa naplnil a tie malé očká sa na mňa už nepozrú. Tak sme sa teda pobrali do nemocnice, kde nám to opäť potvrdili. Fetus mortus 36. tt.

Odrazu mi každý začal hovoriť, že som v šoku. Veľmi ma to hnevalo, lebo to, čo som prežívala, nebol šok. Áno, bola to pre mňa úplne nepochopiteľná situácia, ale skôr než “šokujúco” a hystericky, som začala racionálne rozmýšľať. Vedela som, že musím ísť porodiť. Dávno som premýšľala nad tým, že sa pokúsim o VBAC, ešte aj v deň pôrodu. Po tom, ako mi primár vysvetlil všetky pre a proti, som sa rozhodla pre cisársky rez. Túžila som ešte po ďalšom dieťatku, veď naša vytúžená Karolínka už medzi nami nebola. Personál nemocnice bol skutočne ústretový a veľmi empatický.

A samotný pôrod... bol chvíľou toho najväčšieho ticha na svete. Sestričky a manžel ma hladkali. Bolo to ticho, o ktorom sme vedeli, že nebude prekričané detským plačom. Bolo to ticho, po ktorom prišiel prvý hlasný plač otecka… Nedokážem slovami vyjadriť, aká bola Karolínka krásna... Bola dokonalá, bez jedinej chybičky. Vyzerala úplne ako Barborka. Keď si ju manžel zobral na ruky, nahlas sa rozplakal. Ešte nikdy som ho nepočula tak plakať. Vtedy som si spomenula na slová z knihy Jób: “Nahý som vyšiel z lona svojej matky a nahý sa ta vrátim. Pán dal, Pán vzal, nech je Pánovo meno zvelebené!”

Potom sme mali možnosť stráviť s Karolínkou ešte dve hodiny. Boli to dve najkrajšie a najkratšie hodiny v mojom živote. Už po tom, ako mi gynekológ oznámil, že Karolínke nebije srdiečko, som rozmýšľala nad tým, či si dokážem urobiť fotku s mŕtvym dieťatkom. Vedela som, že určite ju budem chcieť mať pri sebe. Zároveň som požiadala personál nemocnice, aby mi odstrihli pramienok Karolínkinych vláskov a urobili odtlačky ručičiek a nožičiek. To som ešte nevedela, že aj to je súčasťou spomienkového balíčka od o. z. Tanana, ktorý sme dostali. Je to nádherná spomienka. Vlásky sú relikviou, lebo Karolínka, tak ako každé bábätko, ktoré zomrie pred narodením a rodičia ho túžia pokrstiť, prijala krst túžby a stala sa svätou.

Dokázali sme to. Dokázali sme sa odfotiť s našou mŕtvou dcérkou a fotky, ktoré sme urobili, sú jednou z najkrajších pamiatok na naše drahé dieťatko.

Deň po sekcii som bola prepustená domov, kde ma čakala 15-mesačná Barborka. Zatiaľ čo manžel vybavil všetko týkajúce sa pohrebu, ja som sa snažila zo všetkých síl pozbierať energiu na to, aby sme mohli ísť spolu na pohreb. Samozrejme, doma som mala pomoc rodiny. Karolínka sa narodila v stredu a pohreb bol v sobotu. Som si istá, že moje dve detičky z neba mi vyprosili silu potrebnú na to, aby som dokázala celý pohreb zvládnuť po fyzickej i psychickej stránke. Myslím, že každá mamička, ktorej zomrelo dieťatko a dokázala sa zúčastniť aj pohrebu, pozná pocit, keď nadíde chvíľa vybrať pre dieťatko oblečenie do truhličky. Bol to skľučujúci pocit vybrať oblečenie pre vlastné dieťa už naposledy. 

Pohreb bol kapitolou samou o sebe. V deň pohrebu sme poprosili pohrebnú službu, aby nechali truhličku otvorenú iba pre mňa a pre manžela. Keď som zbadala otvorenú truhličku, v nej Karolínku a na truhličke meno a údaje o narodení a úmrtí, akoby mi to až vtedy došlo. V tej chvíli som sa nahlas rozplakala a išla som ju pohladkať. Bola taká krásna… Akoby len spinkala. Nechceli sme to však dlho naťahovať, veď deň pohrebu je emocionálne náročný asi pre všetkých a tak sme sa pobrali do kostola.

Som veľmi vďačná za kňaza v našej farnosti. Duchovne nás sprevádzal od chvíle, keď mu manžel oznámil, že nám Karolínka zomrela a ja môžem s istotou povedať, že som nikdy nezažila krajší a radostnejší pohreb dieťatka. Bol to pohreb, na ktorom sme s manželom nevyronili ani jednu slzu. Slová kňaza nás neuveriteľne povzbudili. Ďakovala som, že nám vysvetlil, čo sa deje s deťmi, ktoré nemajú šancu zažiť krst vody. Dodnes počujem jeho slová: “Keby ste mali aj 15 detí, s istotou môžete povedať, že tieto dve deti, Karolínka a Eliáško, sú v nebi. Sú spasení.” Zároveň nám povedal, že keby sme niekedy v živote s manželom pochybovali o tom, či máme byť spolu, presne toto je Boží zámer s naším životom a týmto deťom sme mali dať život, aby sme ich mohli darovať Bohu. Možno to znie neuveriteľne, ale ktosi mi povedal, že Karolínka bola taká nežná a čistá, že Boh jej nedovolil, aby ju poškvrnil tento svet a aby jej očká ani neuzreli chaos dnešnej doby. Konečne si začínam uvedomovať, čo znamená, že naše deti nám nepatria, že ich máme prepožičané na istý čas. Je to ale proces, ktorý ešte potrvá. 

Keď nadišla chvíľa poslednej rozlúčky, keď sme Karolínke hodili na truhličku kúsok hliny a ratoliestku, vtedy som vedela, že toto je skutočné naposledy a vtedy sme začali obaja plakať. 

Deň pohrebu teda prešiel a prišli bežné dni. Každý jeden deň, keď sme mali možnosť (a možnosť bola vždy), sme išli s manželom a Barborkou ku Karolínke k hrobčeku. Je to miesto, kde môžem konečne zapáliť sviečku aj Eliáškovi. Nechcem ale, aby to vyznelo tak, že som rada, že mi zomrelo dieťatko. Na opísanie bolesti, ktorá nám ostala v srdciach, niet slov.

Z dňa pôrodu si však spomínam na slová gynekológa, ktoré mi povedal ešte počas poradne. Najviac ma zranilo, keď začal tvrdiť, že to bola chyba, že sme nešli na pohotovosť v noci. Až po pôrode som si uvedomila, že to chyba nebola. Karolínkina výška a hmotnosť hovorili za iné. Bola to chyba, ktorej sa dalo predísť, keby ma objednal o pár dní po poslednej kontrole, o týždeň, nie o 4 týždne… Veď by už bolo zjavné, že niečo nie je v poriadku. Ja predsa nie som lekár a ako každá mamička v očakávaní, aj ja som verila v to najlepšie. Žiadna z jeho teoretických špekulácií sa nepotvrdila. Nemala omotanú pupočnú šnúru okolo krku, ani nemala zovretý krk medzi ramienkami, vyzerala úplne ako zdravé dieťatko, ktoré spinká.

Hlboký smútok však prišiel po tom, ako sme zistili z výsledkov pitvy, že Karolínka bola úplne zdravá. Ako sa mohlo stať, že úplne zdravé dievčatko nám bez dôvodu zomrelo a gynekológ si nič nevšimol!? V 32. tt. mi lekár povedal, že Karolínka rastovo zaostáva o týždeň, ale je úplne v poriadku. Skontroloval prietoky, boli tiež v poriadku a uzavrel to s tým, že mám prísť o 4 týždne. Zdalo sa mi, že po 32. tt. málo priberám, ale vždy to bolo v norme a predsa každé tehotenstvo môže byť iné. Stále si však poviem, keby sme možno išli skôr… Lenže mne nič nebolo... Veď som sa cítila tak, ako v predošlom tehotenstve. Keby ma možno objednal aspoň v 33. týždni… Úplne banálna chyba, úplne jednoduché povedať: Pre istotu príďte o týždeň. Veď keby bolo všetko v poriadku, nič sa nedeje, ale keby opäť niečo v poriadku nebolo, mohla sa nám narodiť skôr a úplne zdravá, ako mi to potvrdila iná lekárka. Ach, ťažko sa to vôbec hovorí, o to ťažšie je to prijať a naozaj to neprajem zažiť žiadnej mamičke. Karolínku nám to však nevráti a hypotetické špekulácie mi už nič neprinesú. 

Veľa ľudí nám, v snahe povzbudiť nás, povedalo, že ešte dobre, že máme Barborku a že sme mladí, určite ešte budeme mať deti. Boli aj takí, čo hovorili: “Neberte to v zlom, ale je lepšie, že vám zomrela takto, než by mala byť postihnutá.” Toľko rečí, ktoré nám zbytočne ublížili len preto, že niektorí ľudia si myslia, že “musia niečo povedať, aby povzbudili”. Málokto si však uvedomí jedno: ako sa zmení pohľad osirelého rodiča na ďalšie tehotenstvo po takejto strate… Či vôbec osirelý rodič je schopný ďalšieho tehotenstva, či chce opäť prechádzať neistotou celých 9 mesiacov a hlavne, že akékoľvek ďalšie deti, koľkokoľvek by ich bolo, nevezmú rodičom bolesť zo straty práve tohto dieťaťka, o ktoré prišli. Dnešná spoločnosť však nechce počuť o takomto prežívaní materstva. Samozrejme, chce vidieť fotky s krásnymi tehotenskými bruškami, novorodenecké fotky, fotky súrodencov a rozplývanie sa rodičov z tej obrovskej lásky (lebo objektívne je to krásne).

Len matky, ktorým takto zomrie bábätko, presne vedia, aké je šestonedelie bez živého novorodenca. V mojom prípade to chápalo veľmi málo ľudí. Najväčšou oporou mi bol a stále je môj manžel. Bez neho a bez viery by som to nezvládala.

Videla som, ako sa nám odrazu obrátilo chrbtom nespočetné množstvo “priateľov a známych”, nechápala som, prečo s nami odrazu prerušili kontakt. Skrátka, keby sa nám narodila živá a zdravá Karolínka, to by bolo oslavných správ a telefonátov, ako pri Barborke. Keď sa nám však narodilo mŕtve dieťatko, 5 ľudí nám dokázalo popriať úprimnú sústrasť. Úprimne, keď som počula slová, že ľudia nevedia, ako reagovať, mala som v sebe obrovský hnev. Akože nevie človek zareagovať na smrť človeka? Keď zomrie mama, otec, babka, tínedžer, ktokoľvek, vtedy ľudia vedia, že sa patrí povedať aspoň úprimnú sústrasť? A keď zomrie dieťatko, ktoré sa ešte len malo narodiť, vtedy sme radšej ticho, lebo nechceme “ublížiť slovom; rozjatriť rany; chceme, aby rýchlo zabudli”? Ako môže matka či otec zabudnúť na svoje dieťa? A to isté často vidím na sociálnych sieťach. Ak po smrti rodiča, súrodenca, kohokoľvek, začne smútiaci pridávať príspevky a fotky o tom, ako mu dotyčný zomrelý chýba, to je srdiečok a lajkov a komentárov. Ale keď osirelá matka napíše napríklad na Deň matiek, ako ide odniesť kvety na hrob dieťatka, to je ale ticha a nevšímavosti. Nepíšem to ako výčitku, ale ako realitu, ktorú často zažívajú osirelí rodičia.

Každému, kto tieto riadky bude čítať, by som chcela odkázať jedno: Po strate dieťatka rodičom nikdy neublížite, keď ich dieťatko nazvete menom a poviete im, že ich možno nedokážete pochopiť, ale ste tu pre pre nich. Verte mi, že väčšia bolesť pre rodiča je vidieť, ako sa svet či priatelia správajú indiferentne, akoby tu ich dieťatko nikdy nebolo. A každému osirelému otcovi či mame by som chcela povedať, že po smrti dieťatka máte na všetko všetok čas na svete. Máte čas a priestor na to, aby ste nechápali, čo sa stalo. Máte čas na to, aby ste ho strávili v kruhu tých, s ktorými ho chcete stráviť. Máte čas na to, aby ste sa cítili, ako budete chcieť. Máte všetok čas a priestor na smútenie podľa vašich predstáv a nikto vám nemá čo hovoriť, či chodíte veľa alebo málo k hrobčeku svojho dieťaťa. Máte priestor na to, aby ste navštívili psychológa či akúkoľvek poradňu, ak to tak cítite. A hlavne máte mať priestor na to, aby všetci rešpektovali, že strata dieťaťa je jedinečná situácia a aby sa aspoň snažili rešpektovať vás. Vaše dieťatko nedokážete “už konečne pustiť”, je a vždy bude vašou súčasťou. Je to, akoby ste mali fungovať bez ruky. Keď ju nemáte, nikdy na to nedokážete zabudnúť.

Som veľmi vďačná za o. z. Tanana, kde som zažila prijatie a pochopenie, ktoré potrebuje každý osirelý rodič a za každú odvahu osirelej mamičky, ktorá dokázala ísť s kožou na trh a zdieľať so svetom, aké to je, keď vám zomrie dieťatko. 

Mama Barbora