DIANKA

Všetko bolo až príliš ideálne, príliš krásne. Je toto dôvod, prečo sa to stalo? Že ako sa hovorí, nič dokonalé netrvá večne? 

Zoznámenie s priateľom Matúšom prebehlo ako z filmu - narazili sme do seba v jeden večer v bare. Zrejme láska na prvý pohľad (tak sa tomu hádam stále vraví). Za pol roka od zoznámenia sme mali vybrané meno pre naše vysnívané dievčatko, keď sa raz rozhodneme mať bábätko. A za asi ďalšieho pol roka sa nám priam zázrakom podarilo rýchlo počať, dievčatko Dianka. Tehotenstvo som mala bezproblémové, ani nevoľnosti, ani veľká únava, do materskej dovolenky som pravidelne cvičila gravid jógu, chodila do práce, mala som dostatok energie, snažila sa jesť zdravo a hlavne, bábätko bolo zdravé a dobre sa vyvíjalo, za čo sme boli nesmierne vďační. 

Mala som už po termíne 3 dni a jedno poobedie sme sa s Matúšom vybrali na prechádzku. V ten deň ráno sme dokonca boli v poradni u lekára, všetko bolo v poriadku. Po návrate z prechádzky mi odišla hlienová zátka, cítila som aj slabé pobolievanie v brušku, čo som prisudzovala tomu, že možno každú chvíľu to príde. Čakala som nejakú kontrakciu, ktorá neprišla. Rozprávali sme sa s ňou, kopkala celý večer ako zvyčajne. Po asi 3 hodinách mi začala odtekať plodová voda, avšak nie len voda ale aj krv, veľa krvi. Volali sme záchranku, tušila som však, že to nie je dobré, aj keď som nevedela, čo sa môže vôbec stať. Na toto vás nikto nepripraví a tieto scenáre v hlave nemáte, keď sa tešíte na bábätko. Matúš bol roztržitý, no šťastný, že už to prišlo a budeme rodičia...

Po príchode do nemocnice na ultrazvuku mala Dianka nízky tep, "Musíme ukončiť tehotenstvo", povedala doktorka. Rýchlo ma previezli na sálu, vykonali akútny cisársky rez pod celkovou narkózou a zobudila som sa na JIS-ke. Bolo krátko po polnoci, počula som detský plač. Asi to bude Dianka. Nevedela som, čo sa stalo, myslela som si, že Dianka je s Matúšom na izbe, predstavovala som si, ako na ňom spinká, avšak hlboko vo vnútri som mala zlé tušenie, že možno to nemuselo dobre dopadnúť, no snažila som sa myslieť pozitívne. Ráno prišli lekárky, pri nich priateľ a žiadne bábätko. Na Matúšovej tvári som videla, že je zle - najhoršie. Došlo k predčasnému odlúčeniu placenty. Bábätko žiaľ neprežilo, nakoľko sa zadusilo a nepodarilo sa ho už oživiť, keďže bolo dlho bez kyslíka. Nikto dodnes nevie, prečo sa to stalo, ževraj to sú niekedy náhody, ktoré nevieme ani my, ani lekári ovplyvniť a minúty zohrávajú úlohu na záchranu dieťatka. Ohrozená je často krát aj matka, avšak v mojom prípade to bolo našťastie bez komplikácií.

Je to jeden zlý sen, ktorý som mala? Po zobudení cítim, že dieťatko ma stále kope, ako je to možné? Dostala som tabletku na zastavenie laktácie. Za tri hodiny mi volali z pohrebníctva. Nerozumela som odpovediam na moje otázky. Číslo som preposlala priateľovi. Som mu nesmierne vďačná, že zvládol riešiť vybavovačky s úradmi v tieto prvé dni. Ja som len prežívala a priala si sa zobudiť z tohto sna, no každým dňom si viac uvedomujem, že to už nie je možné. Nerozumela som tomu - 9 mesiacov som tehotná, rozprávame sa s ňou, kopká ma v brušku a zrazu ostalo veľké prázdno. Dieťatko nemáme. Náruč prázdna a prsníky plné. Teraz som mala kŕmiť to malé stvorenie. Existovala vôbec? Všetko mi to prišlo tak veľmi abstraktné a stále to tak vnímam. Bola som/som mamou? Už viem, že áno, som mama, sme rodičia, osirelí rodičia. Naše dievčatko som nemala možnosť naživo vidieť, ostala nám však fotografia. Videla som v živote veľa krásnych vecí/ľudí, avšak Dianka je na prvom mieste. Dokonca každý krát, keď sa na fotku pozriem, je krajšia. O to viac mi trhá srdce, keď si predstavím, čo v tom momente v mojom brušku prežívala. Mám obrovské výčitky, obávam sa, že stále mi budú rezonovať a budem sa spytovať, čo som mohla spraviť inak, keby sme šli skôr do nemocnice, možno by bolo všetko iné a bola by tu s nami... Ja som bola tá zodpovedná = budúca mama, ktorá ju mala v sebe a mala tušiť, že je niečo zlé, no v danom momente som to tak nevyhodnotila a čakala na spustenie pôrodu. Mamy, ktoré toto zažili, mi asi budú rozumieť najlepšie. 

Týždne po príchode domov boli ťažké a zvláštne, pomalšie. Spomínam si, že asi prvé 2 týždne bolo zamračené, pršalo, snežilo, ale svietilo aj slnko, či už s dažďom alebo snehom, jednoducho apríl. S príchodom jari sa dni zdali krajšie, teplejšie, plné nádeje. Nádeje na ďalšiu etapu života, na ktorý sa už budeme pozerať úplne inak. Hlavné je, že máme jeden druhého, čo si nesmierne vážim. Čaká nás fyzické a psychické zotavenie, s odstupom času plánovanie ďalšieho tehotenstva, ktoré bude určite plné obáv. No na druhej strane môžem povedať, že ako druhorodička verím, že si ho budem čo najviac napriek všetkému užívať a vážiť si tento obrovský dar, ktorý máme - zázrak splodiť nový život.

Spomenula som si ešte na jeden sen, ktorý som mala 6 týždňov pred touto udalosťou a ktorý bol taký živý, že som si ho aj zapísala, aby som naň nezabudla: Dianka ležala zabalená v deke, ručičky mala schované. Prišla som ku nej, aby som sa na ňu pozrela, ona vzápätí otvorila oči. Chvíľu sme sa na seba pozerali. Mala malé hnedé očká a krásny pohľad. Zrazu sa začala na mňa pozerať s veľkou vďačnosťou, že som ju priviedla na tento svet, čo ma nesmierne dojalo. Na ten jej pohľad a oči v sne nikdy nezabudnem. Verím už, že môže byť niečo medzi nebom a zemou, čo mi naskytlo tú možnosť vidieť jej oči v sne, keďže už v realite mi to nebolo dopriate a v danom momente, to už bolo rozhodnuté, že k tejto nešťastnej udalosti dôjde. Možno to niekomu vyznie smiešne, príliš "ezo", no takto to s odstupom času cítim.

V nemocnici som dostala krabičku od OZ Tanana, ktorá bola v danom momente pohladením na dušu. Personál v nemocnici bol tiež veľmi láskavý a prežívali to s nami, čo bolo podporujúce v daných chvíľach, o rodine a priateľoch ani nehovoriac. Avšak najväčšou oporou mi bol Matúš, bez ktorého by som to asi nezvládla, za čo mu patrí veľké ďakujem. Príbehy uverejnené cez OZ Tanana nám veľmi pomohli vediac, že nie sme sami. Ak ten náš môže byť aspoň čiastočnou útechou iným, budeme radi. 

Nina