Arturko a sebastiánko 

Som Natália a toto je môj príbeh plný lásky, sily, odvahy, bolesti aj šťastia. Môj príbeh začína už v mojich 18-tich , kedy som začala túžiť po bábätku. Kým moji vrstovníci riešili iné veci ja som chcela byť mamou. Pravdepodobne je mi táto túžba daná odjakživa od niekoho tam hore..

Tri roky sa mi nedarilo otehotnieť. Milióny vyšetrení, liekov, liečby.. nepomohlo. Strácala som nádej a popravde, stratila som ju úplne. A práve tam, kde si myslíme, že nádej už nie  je, ukáže sa, že sme na omyle. V apríli minulého roku som sa dozvedela od mojej doktorky najkrajšiu správu ,,Ste tehotná.“ A mne sa v tej chvíli zastavil svet. Nejde opísať ten pocit. Od tej chvíle som si myslela, že dýcham za dvoch. Ale nie... dýchala som za troch. Bolo mi dopriate prežiť túto cestu s dvoma úžasnými chlapčekmi.

Keď toto píšem valcujú ma pocity, ktoré som v sebe za ten rok pochovala ale nezabudla na ne. Keď mi oznámili, že čakám dvojičky povedala som len : ,,To si robíte srandu!“ Všetci sa zasmiali. A mnou behali pocity plné lásky, šťastia ale aj strachu. Tehotenstvo som mala bezproblémové, až do 24tt. Dostala som silný zápal, na ktorý sa prišlo neskoro a mne sa spustil predčasný pôrod. 12.9.2023. Dátum, ktorý budem asi do smrti nenávidieť. Som dievča, žena, mama, ktorej nebolo dopriate stráviť život so svojimi deťmi. Naše mesiace boli najkrajšie mesiace v mojom živote. Netušila som koľko lásky mám v sebe. Netušila som, že sa dá až tak veľmi ľúbiť. Každý pohyb, každý ich strach aj spokojnosť som vnímala aj ja. A takisto aj naopak. Do dňa kedy sa Arturko a Sebastiánko narodili som si myslela, že som dosť silná. Ale ten deň mi ukázal, že som ešte silnejšia. Keď sa mi spustil pôrod a bola som v ohrození aj ja, povedala som vetu, na ktorú nikdy nezabudnem : ,,Na mňa kašlite, zachráňte moje deti.“ Rodila som prirodzene. Bola som extrémne vyčerpaná a nevládala som. Keď sa narodil Arturko, stratila som silu. Nedokázala som porodiť ešte Sebiho..až do momentu, kedy som počula malinkého plač. V tom okamihu som chytila druhý a asi aj tretí dych. Sebastiánka som plakať už nepočula. Ten plač bol najkrajší a zároveň najbolestivejší zvuk aký som kedy počula. Hoci som ich nikdy nevidela, nepritúlila si, neovoňala , ľúbila a ľúbim ich najviac na svete. Je to rok ale mám pocit akoby to bolo včera. Stále cítim, že sú so mnou, že sú pri mne. 

Majú miesto v mojom srdci, ktoré už nikdy nebude vyplnené. Navždy budú moji prví synovia, moje milované dvojičky. Ak by som mala jedno jediné želanie bolo by to vidieť ich. Hoci aj v tejto chvíli by som dala všetko na svete za to, aby som ich videla, chytila, privinula si...aspoň na chvíľku. Táto cesta ma zmenila, ale najmä urobila zo mňa MAMU. Som mama, cítim sa ako mama. A stále budem ich mama. Viem, že sú v každej chvíli so mnou. Sú to moji strážni anjelikovia. Oni sú v každom mojom pohľade, úsmeve, smútku aj radosti. Navždy budú kúsok zo mňa. 

Myslím na všetky ženy, ktoré si prešli podobným osudom..ale takisto cítim, že všetci títo naši anjeli nám raz pošlú to naše vytúžené ....

Natália