PRe ženu je dôležitý pocit bezpečia a kontroly

Rozhovor s psychologičkou na gynekologicko-pôrodníckom oddelení - o traume zo straty dieťaťa, o možnostiach a prínosoch terapie i o tehotenstve po

Sprevádza ženy v ťažkých životných situáciách. Táňa Klempová pôsobí ako psychologička na Gynekologicko-pôrodníckom oddelení Fakultnej nemocnice Trenčín. Je jednou z psychologičiek, ktoré naše občianske združenie odporúča rodičom, ktorí sa rozhodnú vyhľadať odbornú pomoc. S Táňou sme sa rozprávali o tom, aké psychické následky môže mať strata dieťatka, ako môžu stratu v tehotenstve sprevádzať psychológovia na gynekologických oddeleniach, o možnostiach a postupoch pri následnej terapii a o psychologických aspektoch tehotenstva po strate.

Prítomnosť psychológa ako štandard

Gynekologicko-pôrodnícke oddelenie v Trenčíne je jedným z mála na Slovensku, na ktorom pôsobí priamo psychológ - vy. To znamená, že ak žena stratí dieťa v tehotenstve, pri pôrode, či krátko po ňom, môžete jej pomôcť aj po psychickej stránke. Prečo si myslíte, že je dôležitá a prínosná aj táto forma pomoci? Využívajú túto služby pacientky vašej pôrodnice?

Väčšina žien, ktoré stratili dieťatko, nepociťuje extrémnu fyzickú bolesť ani nemajú zdravotné komplikácie, ktoré by vyžadovali starostlivosť nad bežný štandard gynekologickej starostlivosti. Psychická bolesť je však v takýchto situáciách obrovská, dostavuje sa šok, zahlcujúci smútok, zúfalstvo, postupne pocity viny, zmätku, bezmocnosti, hnevu,... Spektrum toho, čo všetko môžu ženy zažívať v takejto situácii, je nesmierne široké. Taktiež riziko rozvinutia posttraumatických symptómov v budúcnosti je nezanedbateľné, strata dieťaťa patrí k najťažším traumám. Psychológ im v takejto situácii môže pomôcť zorientovať sa vo vlastných pocitoch a nachádzať zdroje, ako to všetko zvládnuť. Pokiaľ ženy majú záujem, môžu následne navštevovať aj našu psychologickú ambulanciu, kde sa snažím sprevádzať pacientky pri spracovávaní tejto traumatickej skúsenosti. Prítomnosť psychológa považujeme v takýchto situáciách za súčasť štandardnej zdravotnej starostlivosti, čiže sa stretnem s väčšinou pacientok, ktoré v takejto situácii prídu na našu kliniku. V následnej ambulantnej starostlivosti potom pokračuje cca 10-15% žien po strate dieťatka, pričom väčšina z nich vyhľadá prvý kontakt v ambulancii až po niekoľkých týždňoch od udalosti.

Budovať pocit bezpečia a kontroly

Ako pristupujete k pacientkam, pripadne k ich sprievodu, v prípade pre- a perinatálnej straty? Čo je vaša rola ako psychológa a aké zásady resp. postupy dodržiavajú lekári, sestričky či pôrodné asistentky?

Na klinike sa riadime podobnými zásadami ako inde vo svete. Pacientke ponúkneme možnosť mať pri sebe blízku osobu bez obmedzení, ukladáme ju na oddelenie gynekológie, aby bola mimo prostredia pôrodnice. Pacientku spolu s jej sprievodom (zvyčajne partnerom) ukladáme na samostatnú izbu, kde nie sú iné ženy. Spoločne preberieme, ako sa budú vyvíjať najbližšie hodiny, snažíme sa čo najviac zreálniť, čo sa bude diať. Taktiež je dôležité, aby nad tým, čo je medicínsky možné, mala kontrolu samotná žena. Pri samotnom pôrode preferujeme u ženy tlmenie bolesti, pokiaľ s tým súhlasí a ponúkame ženám, aby sa nebáli rozlúčiť s dieťatkom spôsobom, akým to v danej chvíli budú cítiť. Je v poriadku si dieťatko popestovať, dotknúť sa ho, pohladkať ho, či si ho odfotiť. Skúsenosti ukazujú, že aj keď majú ženy z tejto chvíle veľký strach, fyzická rozlúčka s dieťaťom napomáha normálnemu priebehu smútenia. Takto postupujeme najmä pri stratách dieťatka od cca 22.-24. týždňa, no nie je to presne definované. Moja úloha ako psychológa je nadviazať prvotný kontakt, budovať pocit bezpečia a kontroly pre pacientku, byť pri nej, keď to potrebuje a robiť pre ňu situáciu čo najviac zrozumiteľnou, aby sme jej nespôsobili ešte viac bolesti a nedostali ju do pasívnej a bezmocnej role. Taktiež s rodičmi preberám spôsob, akým si predstavujú rozlúčku a aké majú potreby ohľadne pôrodu. Tieto potom komunikujem pôrodným asistentkám, sestrám a lekárom. Všeobecne razíme zásadu, že pri žene, ktorá zažíva tehotenskú stratu, by sa nemalo striedať zbytočne veľa ľudí, čiže s pacientkami prichádzam do kontaktu ja, pridelená sestra na oddelení, pôrodná asistentka na pôrodných sálach a lekár – pôrodník. Trúfam si povedať, že sme vybudovali funkčný systém na to, aby sme ženám nespôsobili ďalšiu zbytočnú traumu našim prístupom.

Strata dieťatka je traumatickou udalosťou

O postupe pri strate po 24. Gt. ste dokonca napísali článok spolu s primárom Kaščákom (Prístup k pacientke s diagnózou fetus mortuus, Slov. Gynek. Pôrod., 25, 2018, s. 191 –196). S akou odozvou sa stretol v slovenskej komunite gynekológov a pôrodníkov?

Priznám sa, že o konkrétnej odozve neviem. Predpokladám, že nejaká časť odbornej verejnosti si ho prečítala, ale neviem, či niekoho inšpiroval alebo niekomu pomohol. Z nášho pohľadu najdôležitejšie bolo uvedomenie si toho, že strata dieťatka je traumatická udalosť a preto postup pri nej by mal vychádzať zo zásad psychotraumatologickej prvej pomoci, čiže zaistiť bezpečie, predvídateľnosť ďalšej situácie, maximálnu kontrolu, blízkosť opornej osoby a naplniť fyziologické potreby. Následne sa venovať otázkam smútenia a rozlúčky.

Kedy je terapia úspešná

Vaše služby môžu využívať i pacientky po hospitalizácii resp. dokonca ženy, ktoré prišli o dieťatko doma či v inom zariadení. Ako zvykne prebiehať terapia po strate dieťatka u vás?

Toto je veľmi individuálne. V drvivej väčšine sa jedná o ženy, raz som sa stretla so situáciou, že na stretnutia chodil pár. Taktiež sú to takmer vždy ženy, s ktorými som nadviazala kontakt počas hospitalizácie na našej klinike. Niektoré ženy vyhľadajú stretnutia s tým, že si potrebujú samé v sebe zodpovedať konkrétne otázky a pochybnosti, vtedy sa môže stať, že sa terapia obmedzí na 3-4 stretnutia a nevyvstane potreba dlhšej práce. U iných strata dieťatka naštartuje rozsiahly smútkový proces, ktorý zmení v ich živote úplne všetko, vtedy sa jedná o dlhodobejšie terapie, v ktorých sa snažíme začleniť stratu dieťatka do života matky. Pokiaľ možno hovoriť o nejakej pravidelnosti, častejšie sa mi stáva, že ženy vyhľadajú stretnutie niekoľko týždňov po strate dieťatka, po niekoľkých stretnutiach predlžujeme interval stretnutí alebo ich ponecháme podľa potreby klientky a potom sa kontakt obnoví intenzívne v období ďalšej gravidity.

Kedy považujete terapiu za úspešnú, na základe čoho to usúdite?

Toto je výborná otázka. Z môjho pohľadu je terapia úspešná vtedy, ak u ženy prebieha normálny smútkový proces, a ak vidím, že sa s odstupom času dokáže znova prikláňať k normálnemu životu. Ak dokáže neubližovať sebe ani svojmu okoliu, rešpektovať svoje potreby, nadväzovať vzťahy, prežívať celé spektrum emócii vrátane smútku, strachu, hnevu,... U niektorých žien prichádza s odstupom mesiacov a často skôr rokov k posttraumatickému rastu. V takýchto prípadoch cítim mimoriadnu vďačnosť, že mi umožnili byť súčasťou ich cesty.

Narodenie ďalšieho dieťatka nevymaže predchadzajúce

Kedy opäť otehotnieť z psychologického hľadiska? Ako zvládať následné tehotenstvo?

Na túto otázku neexistuje univerzálna odpoveď. Ideálne je, aby žena otehotnela až vtedy, keď sa vnútorne rozlúči so zomretým dieťatkom a plne prijme, že už sa nevráti. Je vždy veľmi dôležité, aby ďalšie dieťa dokázala žena vnímať ako vlastnú bytosť so svojím vlastným miestom na svete, aby motiváciou nebolo vzkriesiť mŕtve dieťa. Pamätám si ešte zo školy, že kedysi nás učili, že smútkový proces pri stratách najbližších trvá minimálne rok. Každý je však vo svojom smútku jedinečný, niekto dokáže plne začleniť stratu do svojho života už po niekoľkých mesiacoch, inému to trvá roky. Nehovorí to nič o tom, nakoľko sme silní, schopní alebo citliví. Gravidita po predchádzajúcej strate je vždy ťažká, vynárajú sa obavy, úzkosť, niekedy až šialené strachy. So ženami v takýchto situáciách sa snažím pri psychoterapeutickej práci čo najviac im pomáhať oddeľovať „vtedy“ od „tu a teraz“. Taktiež pracujeme na budovaní vzťahu k dieťatku tu, hľadáme, čo by pomohlo na zmiernenie úzkosti, snažíme sa objaviť, aké sú v takejto chvíli potreby ženy a podobne. V treťom trimestri sa snažíme vypracovať podrobný plán, ako by mala situácia pôrodu prebiehať tak, aby nedošlo k retraumatizácii, aby sa pacientka dokázala sústrediť na prichádzajúce bábätko. Napriek tomu sú obavy obrovské, stretávam sa s tým, že ženy nedokážu pre bábo nič nachystať, predchádzajúca skúsenosť im bráni uveriť, že naozaj príde, až kým ho nedržia v rukách. A ani šestonedelie nebýva bez komplikácii, je falošnou predstavou myslieť si, že narodením ďalšieho dieťatka sa všetko predchádzajúce rozplynie.

Existuje vo vašej pôrodnici i postup pre opäť tehotné ženy po strate?

Pokiaľ je to možné, ak ma nevyhľadajú samé, snažím sa s nimi aktívne spojiť aspoň v poslednom mesiaci gravidity, kedy už mám šancu sa o nich dozvedieť, lebo vtedy spravidla prichádzajú na poradne už do našej nemocnice. Riešime najmä to, čo môžeme my ako klinika urobiť na to, aby sme zabránili retraumatizácii, často dohadujeme konkrétny plán, ako postupovať, čo by pacientke pomohlo, ak by ju zaplavili ťažké emócie. Ešte viac ako v ostatných prípadoch považujem za dôležité, aby prebehol bonding, a aby sa začal okamžite rozvíjať vzťah medzi matkou a dieťaťom. Všetko naše úsilie smeruje k tomu, aby pacientka mohla zažívať skúsenosť zrodenia ďalšieho dieťatka teraz a tu a nezaplavovali ju emócie, ktoré náležia situácii vtedy a aby sa mohla budovať kvalitná vzťahová väzba.