Pomáha nám Spájať sa s druhými. Nemusíme TrPieŤ SAMI.

Rozhovor s psychologičkou a psychoterapeutkou - ďalší zo série rozhovorov na tému prenatálnej a perinatálnej straty

Mária Anyalaiová je skúsená psychologička a psychoterapeutka, ktorá sa zaoberá krízovou intervenciou a terapiou traumy. Vo svojej praxi sa teda stretáva aj s rodinami, ktoré prešli stratou dieťatka v prenatálnom či perinatálnom období. Spolupracovala s nami ako editorka - odborníčka pri tvorbe brožúry pre osirelých rodičov. Spolu sme hovorili o tom, prečo môže byť po strate užitočné vyhľadať ďalšiu odbornú pomoc, aké sú prejavy komplikovaného trúchlenia aj o tom, čo osirelým rodičom pomáha vyskladať novú podobu ich života po strate.

Môže byť dôležité vyhľadať pomoc psychológa, psychiatra alebo terapeuta v situácii po strate dieťatka?

Myslím si, že dôležité to môže byť. Niektorí ľudia sú schopní zvládnuť stratu dieťaťa - či už je to v čase pred narodením alebo po ňom, či je maličké, alebo veľké, dokonca dospelé - s pomocou príbuzných alebo s pomocou okolia. Ale sú tiež ľudia, ktorí potrebujú nejakú ďalšiu odbornú pomoc. Psychoterapeutickú alebo aj psychiatrickú, pokiaľ je to komplikované trúchlenie, pokiaľ sa na stratu a smútok zo straty nabalia ďalšie symptómy. Ak sú tam prítomné prejavy depresie či posttraumatickej stresovej poruchy, vtedy je určite potrebné, aby takýchto rodičov po strate videl aj iný odborník na duševné zdravie a pomohol im zvládnuť náročnú situáciu.

Vzťah je to, čo je dôležité

Dnes existuje množstvo terapeutických smerov. Existuje nejaký návod, ako si pre seba vybrať toho správneho terapeuta?

Mám skúsenosť, že klienti sa k nám vracajú. Ak chodia ku konkrétnemu psychológovi/psychoterapeutovi s akoukoľvek témou a potom sa im v živote udeje tragická udalosť, často sa vracajú k odborníkovi, kde sa cítili prijatí a v bezpečí. Ďalej mám skúsenosti s tým, že si rodiny po strate navzájom zdieľajú dobré skúsenosti s odborníkmi, ktorí im pomohli. Keď rodina stratí dieťatko, možno sa prihlási do nejakej internetovej skupiny, kde si rodičia vymieňajú informácie - kam ísť, kde je dobrá starostlivosť, zdieľajú referencie. V prípade, že rodič sám nemá skúsenosť, ani nemá v okolí nikoho, kto by zdieľal dobrú skúsenosť a hľadá úplne „nového“ človeka, asi by som odporúčala pozrieť sa na vzdelanie vybraného odborníka, akú má prax, na čo sa vo svojej práci špecializuje, čomu sa venuje, v čom sa vzdeláva, v akých profesných organizáciách je členom. Čo sa týka konkrétneho psychoterapeutického smeru, výskumy hovoria, že to, čo je dôležitejšie ako metóda, je kvalita vzťahu, ktorý si vytvoríme s klientom.

Aj veľmi dobrý a skúsený terapeut sa však nemusí venovať starostlivosti po strate. Sú medzi nami kolegovia, ktorí sa špecializujú na iné oblasti - párovú terapiu, autizmus, závislosti... - nemôžeme robiť všetci všetko. Takže niektorí sa špecializujeme na straty, traumy a krízové intervencie, pretože tieto témy s nami vnútorne rezonujú. Vieme s klientmi po strate byť, vytvárať im bezpečný priestor a sme radi na tejto ceste spolu s nimi.

Každý z rodičov môže potrebovať svoj vlastný priestor

Ako prebieha terapia v situácii po pre-/perinatálnej strate u vás? Ako to prakticky vyzerá, keď je žena, muž či rodina vo Vašej starostlivosti?

Väčšinou sa ohlásia telefonicky. Ak my, psychológovia, terapeuti, nedvíhame telefón, znamená to väčšinou, že práve pracujeme. Vtedy pomáha, ak nám nechajú SMS správu, kto sú a čo by potrebovali. Aj v prípade, že už mám plný stav a iných klientov do starostlivosti neberiem, dokážem sa venovať človeku, ktorý sa na mňa obráti akútne po strate s tým, že by niečo potreboval prejsť. V takomto prípade zatelefonujem, dohodneme si termín.

Niekedy prídu rodičia po strate dieťaťa sami, niekedy prichádzajú aj so súrodencom zomrelého dieťaťa. Vždy sa klientov pýtam, čo by potrebovali, aby som vedela, či zahrnieme do stretnutia aj súrodenca. Keď usúdim, že podporu a sprevádzanie potrebujú najmä rodičia, tak sa začnem stretávať iba s rodičmi a potom, v prípade potreby, vieme do toho včleniť aj ďalšie deti, ktoré sú vlastne pozostalé. Môže byť užitočné, keď príde žena po strate aj s partnerom, aby sa mohli navzájom podržať. Keď sa to organizačne nedá, pracujem aj s jedným rodičom, najčastejšie teda s osirelou matkou. Keď viem podporiť oboch partnerov, veľmi rada to urobím. Osirelí rodičia ako pár zdieľajú a oplakávajú svoju stratu a potrebujú pokračovať ďalej v živote. Potrebujú zaujať postoj k utrpeniu a hľadať dôvody, prečo a ako pokračovať v živote ďalej. A niekedy sa potrebujú rozdeliť a absolvovať individuálnu terapiu každý zvlášť, aby si mohli ošetriť a naplniť individuálne potreby, ktoré môžu byť v páre odlišné.

Na základe akých príznakov spoznám, že moje smútenie za bábätkom už nie je zdravé a mal/mala by som vyhľadať odbornú pomoc?

Literatúra (Melthem, Porta, WalterPayne, Brend, 2013) uvádza, že komplikované alebo predĺžené trúchlenie sa vyskytuje u 10% dospelej (aj detskej) populácie po strate blízkeho. Ak je aspoň jeden z nasledovných prejavov u dospelých prítomný dlhšie ako rok, tak poukazuje na možnosť komplikovaného/predĺženého trúchlenia. Medzi tieto symptómy by sme mohli zaradiť:

- pretrvávajúcu silnú túžbu po zosnulom dieťatku,

- intenzívne reakcie, ľútosť, emočnú bolesť,

- prílišné zaoberanie sa zosnulým dieťatkom,

- prílišné zaoberanie sa okolnosťami smrti,

- pretrvávajúce výčitky, z ktorých vzniká bludná slučka, čo rodič mohol urobiť inak,

- očividné ťažkosti akceptovať smrť - keď rodič reaguje, ako keby dieťatko nezomrelo, popiera fakt smrti,

- emočnú prázdnotu súvisiacu so stratou,

- ťažkosti spomínať na dieťatko pozitívnym spôsobom,

- trpkosť a hnev v spojení so stratou,

- sebaobviňovanie,

- vyhýbanie sa pripomienkam straty – ľuďom, miestam, ktoré sú spojené so stratou,

- túžba zomrieť a znovu sa stretnúť s dieťatkom.

Čo si môžu rodičia na sebe všimnúť, sú napr. ťažkosti robiť bežné aktivity – či už ide o jedlo, spánok, prácu, záujmy, alebo spoločenský život. Ťažkosť dôverovať druhým. Sociálnu izolácia. Pocit žiarlivosti voči druhým, ktorí nikoho nestratili. Ťažkosti s predstavou zmysluplnej budúcnosti – pocit, že už nič nemá význam, už sa všetko skončilo. Osamelosť, zníženú sebaúctu. Pocit straty kontroly. Zúfalstvo. Častý plač. Somatické problémy – bolesti, svalové napätie, úzkosti, panické záchvaty spojené so stratou. Túžbu po pomste, nepriateľské pocity, túžbu ublížiť niekomu. Dezorganizáciu v živote – zabúdanie, problémy s rozpamätávaním, koncentráciou pozornosti. Zníženú kvalitu života. Zameranie života na stratu, nie na obnovu. Ku komplikovanému trúchleniu sa môžu pridružiť prejavy depresie alebo posttraumatickej stresovej poruchy, môžu sa spustiť aj iné duševné ochorenia. Toto je presne čas na návštevu klinického psychológa/psychoterapeuta a psychiatra, aby zvážil aj možnosti medikácie, alebo ďalšie opatrenia. Týka sa to len veľmi malého percenta ľudí zasiahnutých stratou. Väčšina ľudí s pomocou vlastných zvládacích stratégií a sociálnej opory postupne integruje stratu do svojho života. Bolesť zo straty neprestane, ale pozostalí ju integrujú, aby zostala súčasťou rodinného príbehu a identity jednotlivých členov rodiny. Pozostalí budú schopní pokračovať vo svojom živote ďalej.

Ľudia si dokážu byť navzájom oporou

Niektorí ľudia môžu mať obavy z vyhľadania psychologickej, terapeutickej alebo psychiatrickej pomoci. Stretávate sa s tým?

Ku mne už prídu tí, ktorí sa pomoc rozhodli vyhľadať. Tí, ktorí sa neodhodlajú, teda neprídu. Niekedy je sociálnemu okoliu zjavné, že ich blízky potrebuje pomoc, a tak ho nakoniec presvedčia, aby pomoc vyhľadal. Ľudia po strate sa môžu obrátiť na ambulancie klinickej psychológie, ktoré sú hradené zo zdravotného poistenia, súrodencom zomrelých detí môže pomôcť školský psychológ pri adaptácii na novú situáciu v škole. A v neposlednom rade existujú občianske združenia, ako je aj o.z. Tanana, Plamienok alebo Kolobeh života, ktoré vypĺňajú priestor medzi zdravotnou starostlivosťou a tým, že človek po strate žiadnu pomoc nevyhľadá. Trúchliaci tu vytvárajú podporné skupiny facilitované odborníkom, vedia sa navzájom podporiť, tráviť spolu čas, hovoria spolu o kognitívnych, emocionálnych, fyzických aj spirituálnych reakciách na stratu a zármutok s ňou spojený, zdieľajú svoje zvládacie stratégie, ktoré im pomohli v adaptácii na život po smrti milovaného dieťaťa. Myslím, že občianske združenia majú v podpore pozostalých nezastupiteľné miesto.

Ak sa ako rodič po strate predsa len neodhodlám, čo môžem urobiť sám/sama pre seba? Existuje nejaká "vlastná prvá pomoc" po strate dieťatka?

Nad touto otázkou premýšľam... Že aká je to potreba alebo nárok, urobiť si všetko sám? To, čo nám ľuďom pomáha, je spojenie s druhými. Pokiaľ mi povie rodič, že: „Mám podporu doma, vo svojej rodine, manželovi, priateľoch, starých rodičoch, kolegoch na pracovisku," tak si viem predstaviť, že to môže byť dostatočná pomoc. Ale ak mi pozostalý povie: „Ja sa teraz izolujem a snažím sa s tým vysporiadať sám, nikam nechodím, takmer nejem, nespím, nechodím do práce, len doma stále plačem...," tak by som sa o tohto človeka trochu bála. Rodiny po strate dieťaťa sa snažíme podporovať tak, aby sa nedostali do sociálnej izolácie. Lebo my sme tak naprogramovaní ako ľudské bytosti, aby sme sa spájali s druhými, aby sme sa navzájom podporovali. To, čo môžem ako rodič po strate sám pre seba urobiť, je vnímať svoje potreby a to, čo je pre mňa dôležité. Môžem dbať na to, aby som naskočil na bežnú rutinu. Že ráno potrebujem vstať, urobiť raňajky, nakúpiť, postarať sa o ďalšie deti napríklad. Rutina je výrazne protektívny faktor, ktorý pomáha predchádzať komplikovanému trúchleniu. Rutina nám pomáha robiť prvé kroky. Vrátiť sa do života a zároveň napĺňať aj úlohu trúchlenia – akoby držať druhú ruku na milovanom zosnulom, ktorý mi chýba. Vykročiť a pokračovať v žití a zároveň nestratiť kontakt s milovaným. Prežiť bolesť trúchlenia. Zvykať si na život bez dieťaťa, ktoré zomrelo. Prijať, že sme sa zmenili, prijať nové identity, role a vzťahy.

Čo si predstavujem, že rodičom po strate ešte môže pomôcť, je čítať si o tom. O strate a trúchlení. Môže byť veľmi podporné, ak sa v tom rodič nájde a vidí, čo pomáha ostatným v tejto situácii.

Tie stratégie, pomocou ktorých môžu rodičia situáciu straty zvládnuť, sú zrejme veľmi individuálne…

Áno. Môže sa stať, že aj to, čo človeku doteraz pomáhalo, akoby nemusí stačiť. Ľudia po strate sa môžu nachádzať v kríze, kedy nedokážu pomenovať, čo by im pomohlo. Vtedy môže byť nápomocný iný člen rodiny, aby ich sprevádzal a dával im impulzy k aktivite. Samozrejme, ideálne je, ak je človek vybavený bežnými zvládacími stratégiami, vrátane sociálnej opory, po ktorých môže siahnuť. Čím viac stratégií máme k dispozícii, tým lepšie zvládame bežné protivenstvá života, aj krízové situácie. Lenže sa môže stať, že v situácii straty, človek vôbec nemá prístup k týmto stratégiám. Vtedy môže byť nutná podpora psychoterapeuta, ktorý pomôže identifikovať zabudnuté stratégie, ktoré doposiaľ pomáhali a pomôže klientovi vybudovať ich znova tehličku po tehličke. A najmä – drží priestor na smútenie. Prináša témy, ktoré môžu byť pre rodičov užitočné. Normalizuje a validizuje emócie rodičov. Pomáha rodičom pri vytváraní spomienok. Pýta sa rodičov, čo by ešte chceli urobiť, čomu je nemocnica otvorená, či ešte bábätko môžu/chcú vidieť, či si ho ešte môžu odfotiť, či si môžu zobrať odtlačok rúčky alebo nôžky bábätka. Terapeut môže rodičom pomôcť robiť rozhodnutia, napr. čo sa týka pohrebu.

Trápim sa stále, ale už sa netrápim sama/sám

Čo najlepšie pre mňa môže urobiť moje najbližšie okolie, keď prídem o dieťa v tehotenstve alebo počas pôrodu?

Myslím si, že najdôležitejšia úloha je byť tam a byť k dispozícii. Bez ohľadu na to, že aktuálne pozostalý nemusí odo mňa nič potrebovať. Vedomie, že nie som v tom sám, že sú tu aj druhí ľudia, ktorí to so mnou zdieľajú, je dôležité. Určite neodporúčam rady: „Už neplač." „Budeš mať iné dieťa." „Asi to takto malo byť." Alebo „Boh si ho zobral." Neodporúčam dávať rady, čo majú rodičia urobiť, či nerobiť. To v rodičoch, ktorí stratili dieťa, môže zbytočne vyvolať odpor a hnev a zbytočne tým zväčšujeme vzdialenosť medzi nami. Ak chceme tú vzdialenosť zmenšiť, oveľa lepšie môže byť priznať, že vlastne neviem, čo mám povedať, že ma to strašne mrzí. A zostať pri tom. Úlohou okolia je rešpektovať smútok rodičov, nesnažiť sa ich doviesť niekde inde, na nejaké iné miesto, ani rozveseliť alebo odpútať pozornosť, ale byť tam s nimi a vnímať, čo títo rodičia potrebujú. Je to proces, ktorým rodičia prechádzajú. Dokážu napríklad postupne spomínať aj na krásne chvíle s dieťatkom – aké to bolo, keď som ho cítila v brušku, keď ma kopalo, aké pocity som zažívala, keď som sa s ním rozprávala, keď som si predstavovala, aké bude. My nechceme tú spomienku vymazať zo života rodičov, ani im ju zobrať, ale chceme povedať: „Áno, aj toto je súčasť vášho života, vašej identity a vždy bude súčasťou vášho príbehu."

Ľudia po strate nemusia zostávať sami – či už sa strata týka detí pred narodením, po ňom, alebo aj veľkých, dospelých detí. Dnes už je na Slovensku mnoho psychológov, ktorí môžu pôsobiť ako psychológovia prvého kontaktu a nasmerujú trúchliaceho človeka na odborníka, ktorý sa tejto téme venuje. Trúchliť a smútiť určite budú. Smútok, zúfalstvo, trápenie, hnev, hanba aj vina, osamelosť aj strach sú premenená láska.

Chcela by som rodičov určite podporiť, aby v tom nezostávali sami.