O CHVíĽACH, KEDY SA nÁM CHVEJE HlAS

Rozhovor s pôrodnou asistentkou - prvý zo série na tému prenatálnej a perinatálnej straty.

Pracuje na mieste, kde sama prišla na svet. Bc. Dominika Šmáľová (26) pôsobí ako pôrodná asistentka na Gynekologicko-pôrodníckom oddelení Nemocnice AGEL vo Zvolene. Je to jedna z pilotných nemocníc, kde rodičom po strate dieťatka môže pomôcť aj naša informačná brožúrka (link). S Dominikou sme sa rozprávali o tom, ako môžu stratu v tehotenstve či pri pôrode prežívať zdravotníci aj o tom, ako prelomiť bariéru mlčania v spoločnosti, ktorá túto tému sprevádza.

Pracujete ako pôrodná asistentka na oddelení, na ktorom sa víta život. Vieme však, že sa stretávate i so situáciami, keď tehotenstvo neskončí šťastne. Aké situácie straty dieťatka zažívate vo vašej praxi v pôrodnici?

Všeobecne sa o našej profesií hovorí ako o nádhernom povolaní. Pôrodná asistentka nesie status ženy, ktorá dopomáha naplniť sen budúcich rodičov o ich malom zázraku. Nie každý ale vie, že deň čo deň sa čoraz častejšie stretávame s rodičovskými pármi, ktorých detičky tento svet opúšťajú predčasne. Najčastejšie sa v našej praxi stretávame s veľmi skorou stratou bábätka, ako sú samovoľné potraty v prvom trimestri tehotenstva alebo tzv. missed abortion (zamlčaný potrat). O čosi menej sa straty posúvajú do vyšších štádií tehotenstva, kedy častokrát nie je možné určiť jasnú príčinu úmrtia. V neposlednom rade sa, žiaľ, stretávame aj s diagnózami nezlúčiteľnými so životom, kedy bábätko porodí žena už mŕtve alebo k úmrtiu dochádza bezprostredne po pôrode. Ide o náročnú, ťažkú a traumatizujúcu životnú situáciu, ktorú spoločne s rodičmi prežívajú aj zdravotníci v našom zariadení.

Rodičom doprajeme čas

Ako postupujete v týchto prípadoch?

Ku každej maminke a jej partnerovi pristupujeme individuálne vzhľadom k danej situácií. Stratu rodičom oznamuje vždy lekár, ktorý po dôkladnej diagnostike navrhne rodičom možnosti následnej starostlivosti, poskytne im komplexné informácie a zodpovie všetky prípadné otázky. Rodičom vždy doprajeme čas na ďalšie rozhodnutia. Úlohou pôrodnej asistentky je okrem iného vytvorenie bezpečného prostredia pre rodičovský pár. Ak to aktuálna kapacita oddelenia dovoľuje, snažíme sa, aby žena nebola umiestnená k iným tehotným alebo šestonedieľkam. Po potrate, kedy je potrebné operačné dočistenie maternice (tzv. kyretáž), je žena umiestnená na pooperačnú izbu, kde je poskytovaná starostlivosť nasledujúce hodiny až do prepustenia. Pri pôrode mŕtveho bábätka je žena umiestnená na nadštandardnú izbu. Naše zariadenie ponúka možnosť súkromnej nadštandardnej izby s vlastným sociálnym zariadením, kde po celú dobu hospitalizácie môže spoločne s maminkou tráviť čas aj jej partner, prípadne ďalšia sprevádzajúca osoba. Ak po potrate alebo pôrode mŕtveho bábätka nedôjde k iným komplikáciám, je žena prepustená do domáceho prostredia ešte v ten deň prípadne nasledujúci. Žene je odovzdaná prepúšťacia správa s informáciami o domácej starostlivosti (po pôrode aj o režime šestonedelia) a s informáciami o priebehu hospitalizácie pre obvodných gynekológov. Ja osobne som v minulosti pre tieto rodiny tlačila dostupné články alebo brožúrky zo zahraničných webových stránok, kde našli okrem právnych záležitostí ako je napr. vybavenie rodného a úmrtného listu, pohrebu mŕtveho telíčka aj informácie o zdrojoch ďalšej pomoci pre smútiace rodiny. Po novom majú osirelí rodičia k dispozícií aj brožúru „Informácie pre rodičov po strate dieťatka“, kde nájdu kompletné informácie, ktoré pomôžu zorientovať sa v ťažkej životnej situácií.

Stáť po boku rodičov s otvoreným srdcom

Čo ponúka vaše oddelenie rodinám po ľudskej stránke, aby rodičom uľahčili túto náročnú situáciu? Existuje nejaký proces alebo postupujete intuitívne?

Po celú dobu hospitalizácie sme pripravení pomôcť rodičom spôsobom, aký je a bude v našich silách. Snažíme sa nemeniť realitu, chápať prichádzajúce emócie a čeliť náročnej situácii po boku rodičov. Ako som už spomínala, naša nemocnica vyhradila pre tieto rodiny nadštandardné izby. Pri pôrode mŕtveho bábätka ponúkame ženám možnosť epidurálnej analgézie (PEDA), umožňujeme rodičom vidieť a vziať do náručia ich dieťatko, ak sa tak rozhodnú. Sme tu pre nich 24 hodín. Rodičia sa na nás môžu kedykoľvek obrátiť s otázkami, nakoľko chápeme, že prvotný šok a smútok častokrát vytesní všetky vecné informácie, ktoré smútiacim rodičom podávame. Všetky tieto kroky sú akýmisi nepísanými postupmi. Žiaľ, ani v dnešnej dobe neexistujú detailné zoznamy čo, kedy a ako spraviť alebo povedať. Našťastie, moji kolegovia a kolegyne sú ľudia s otvoreným srdcom. Som nesmierne vďačná, že každý jeden z nás do svojej práce dáva obrovský kus empatie, porozumenia a pokory. Aj vďaka týmto vlastnostiam dostávame od rodín pozitívnu odozvu na našu prácu.

Túžba pomôcť vďaka osobnej skúsenosti

Ako smrť bábätka prežívate vy ako pôrodná asistentka? Prečo ste sa rozhodli venovať práve tejto téme a tak sa dostali s nami do kontaktu?

Klamala by som, ak by som povedala, že tieto situácie zvládam s nadhľadom a maximálne profesionálne. Trasú sa mi kolená a chveje sa mi hlas... Aj mne sa občas stane, že si po náročnom pracovnom dni cestou domov poplačem. Nikdy sa ale za takéto prejavy neodsudzujem. Odstupom času som pochopila, že ľudský prístup je niekedy viac ako perfektne odrapotané poučky o zvládaní krízových situácií. Sama som ako dieťa prišla o milovaného ocka. Bol mojím prístavom, najlepším priateľom, bezhraničnou láskou, mojím stredom vesmíru. Po jeho smrti som zápasila s démonmi, vo svojom zármutku som nechcene ubližovala ľuďom, ktorý mi podávali pomocnú ruku – najmä svojej mamine, ktorá by urobila všetko na svete, len aby mi dokázala pomôcť vyrovnať sa so stratou. Najviac ma vždy pálila otázka prečo? Prečo práve ja? Prečo práve on? Nikdy som sa nedočkala inej odpovede ako tej, že smrť je jednoducho súčasťou nášho života. Jeho priskorý odchod ma zasiahol natoľko, že som si spôsobila zdravotné problémy, s ktorými bojujem dodnes. V minulosti som absolvovala aj niekoľko sedení u psychológa, avšak stále som mala pocit, že nenachádzam tú správnu cestu. Chcelo to všetko jednoducho čas. A ja ďakujem za čas, ktorý mi bol dopriaty a že vďaka nemu postupne nachádzam zmysel života. Aj vďaka tejto osobnej skúsenosti som hľadala spôsob, akým pomôcť smútiacim matkám, s ktorými prichádzam do kontaktu. Zo sociálnych sietí som poznala príbeh Miss Slovensko Peťky Sliackej (link), ktorá prišla o svoju prvú dcérku pár týždňov pred pôrodom. Práve ona ma inšpirovala k vytvoreniu informačného letáku, ktorý mal slúžiť ako pomôcka pre osirelých rodičov v našej nemocnici. Pár hodín po mojej správe mi prišla odpoveď, že jej na instagramový príspevok zareagovali aj žienky z novozaloženého OZ Tanana, ktoré sa venuje práve pomoci rodinám po strate dieťatka. Vymenili sme si teda niekoľko mailov a tak sa začala naša vzájomná spolupráca, ktorej výsledok je dnes v zhmotnenej podobe vo forme informačnej brožúry, kde som sa s obrovským potešením podieľala ako editor.

Potrebujeme sa učiť

Čo by pôrodné asistentky na Slovensku potrebovali, aby boli na situácie pre- a perinatálnej straty lepšie pripravené?

Osobne si myslím, že by bolo by na mieste, aby všetci zdravotníci, ktorí sa stretávajú s rodinami po strate dieťatka, absolvovali školenia, kurzy alebo inú formu vzdelávacej aktivity, ktorá by bola primárne zameraná na zvládanie tejto náročnej situácie. V priebehu štúdia na vysokej škole sme sa úmrtiam venovali naozaj len okrajovo. Iné to bolo v zahraničí, kde nás počas hodín psychológie učili ako komunikovať s rodinami, ako odhadnúť, akú formu pomoci práve potrebujú a ako ich viesť v procese trúchlenia. Na Slovensku sa z času na čas organizuje seminár pre registrovaných zdravotníkov v príslušných komorách, avšak vo väčšine prípadov sú tieto semináre zamerané len na ošetrovateľskú paliatívnu starostlivosť.

Odvaha hovoriť o smútku a ranách

Existuje ešte niečo, čo by ste k tejto téme chceli dodať z vášho pohľadu?

Veľmi si želám, aby strata dieťatka v ktoromkoľvek týždni tehotenstva nebola viac tabu. U žien a rodín, ktoré majú podobnú skúsenosť, prevláda fenomén mlčania. Ide z môjho pohľadu o devastačný proces, nakoľko všade, kde sa pozrieme, vidíme zdravé a spokojné bábätká, usmiate mamičky, šťastné rodiny... Málokto naberie odvahu a verejne hovorí o svojom smútku, sklamaní a bolestivých ranách na srdci, ktoré sú paradoxne súčasťou života každého jedného z nás. Kým tieto ťažké myšlienky a emócie v sebe potláčame, doslova nás požierajú zaživa. Nie je hanbou o týchto veciach hovoriť a rovnako nie je hanbou požiadať o pomoc. Chcem, aby maminky vedeli, že strata ich milovaného dieťatka sa nedá ničím a nikým nahradiť. Že spomienka je posledným zachovaním života zosnulých. A že vyrovnať sa s tragickou udalosťou je boj na dlhé lakte. Všetko, čo sa ale rozhodneme prekonať, nám prináša do ďalšieho života dary prameniace zo straty – múdrosť, pokoru a duchovný rast. Sme v tom spoločne.