Ondrejko

Aj ja vám rozpoviem náš príbeh o synovi Ondrejkovi. S priateľom, teraz už manželom, sme v decembri 2021 zistili, že čakáme bábätko. Boli sme v poriadnom šoku, pretože zatiaľ bábätko v pláne nebolo, keďže bolo treba dokončiť dom a naplánovať svadbu. Aj keď to bolo veľké prekvapenie, tešili sme sa. Obidvaja berieme dieťa ako boží dar. Moje tehotenstvo prebehlo bez problémov, až na tehotenskú anémiu a covid, ktorý som prekonala v 8 mesiaci tehotenstva. No i napriek tomu bolo bábätko i ja zdravé. Všetko sme mali pripravené na príchod nášho synčeka. Dňa 28.8.2022, keď som bola už v 40. tt, som sa zobudila na ostrú bolesť chrbta v krížovej oblasti. Pomyslela som si, že pravdepodobne sa už blíži pôrod. Znova som zaspala a ráno keď som sa zobudila, bolesť stále pretrvávala a postupne silnela. Zvláštne bolo, že ma bolel najskôr iba chrbát. Bola to tupá bolesť. Pred obedom sa k bolesti chrbta pridala bolesť podbruška a zvracanie. Nečakali sme a išli sme do pôrodnice. Všade som čítala, že si žena má stopovať dĺžku kontrakcie a intervaly. Ja som si pripadala ako úplný blbec, že si to nedokážem zmerať, pretože mňa bolelo všetko a stále. Žiadne intervaly medzi bolesťou neboli. Do pôrodnice sme prišli s domnienku, že začínam rodiť. Pani doktorka na príjme ma so zvláštnym výrazom, že neviem, ako často a aké dlhé mam kontrakcie, poslala o 2 poschodia vyššie na vyšetrenie. Sestrička mi tiež dala pocítiť, že by som mala vedieť, ako často mám kontrakcie. V tom momente som bola z toho už naozaj frustrovaná a ako prvorodička najmä vystrašená. Pani doktorka ma vyšetrila, zistila, že ešte sa ani trošku neotváram, takže pôrod je ešte  len v počiatku. No a potom mi spravili sono. Na sestričke, ktorá sa snažila nájsť tlkot srdiečka dieťaťa, som už videla, že niečo nie je v poriadku. Pokúšala sa ho nájsť aj pani doktorka. Keď ho nenašla, zavolali skúsenejšieho doktora, ktorému sa žiaľ tlkot srdca tiež nepodarilo nájsť. So smutným výrazom v očiach mi povedal to, čo by nechcela počuť žiadna žena. Vášmu bábätku nebije srdiečko. Sestrička išla pre môjho priateľa, ktorý stále čakal na príjme, nedočkavý, že sa mu každú chvíľku narodí syn. Prišiel za mnou a obidvoch nás to položilo.

Presunuli nás na izbu, pichli mi epidural, aby mi zmiernili stále pretrvávajúce bolesti a povedali, že budeme čakať, kým sa pôrod rozbehne. Niekoľko hodín v tichu. Bolo počuť iba naše vzlyky. V priebehu toho ma kontrolovali, či sa pôrod nerozbieha, no stále nič. Po pár hodinách som začala trochu krvácať. Stále to bolo v norme. Po 5 hodinách čakania, odišiel priateľ do obchodu. A práve keď odišiel sa to začalo. Zvonila som na sestričku, pretože som potrebovala na toaletu a zostalo mi veľmi zle. Prešla so mnou na toaletu, kde bolo našťastie lehátko. Prišlo mi zle, točila sa mi hlava, znova som zvracala. To už bol všetok personál, vrátane doktorov v pozore. Previezli ma na pôrodný box, doktor ma vyšetril, no stále sa nezdalo, že by nastupoval pôrod. Pánovi doktorovi sa to zdalo čudné, mne opäť nastupovali silné bolesti. Brucho som mala tvrdé ako kameň. V tom doktor povedal "musíme spraviť akútne cisársky rez, vyzerá to na abrupciu placenty". V priebehu minút som sa ocitla na operačnej sále. Pohľad, ktorý sa mi vryl do pamäti a zostane tam už navždy je, ako ma prevážali na sálu a na chodbe sedel zronený môj priateľ, ktorý práve prišiel o syna a nevie, čo bude so mnou. Sekcia bola vykonaná v úplnej narkóze. Po operácii si pamätám iba záblesky, ako ma prevážali na izbu, ako som sa lúčila s priateľom, ako nadomnou stálo niekoľko sestričiek a doktorov a aj to, ako mi dali do náručia moje mŕtve bábätko. Nášho Ondrejka, ktorý nedostal ani šancu sa na tento svet pozrieť. Nie je väčšieho ticha na svete, ako keď sa narodí dieťa a nezaplače. Potom ma nechali spať. Nadránom, keď už som všetko vnímala, mi sestrička povedala: "Máte dobrého strážneho anjela." Moc som tomu nerozumela, ale vedela som, že od toho dňa, ho naozaj mám. Až keď za mnou prišla pani doktorka, vysvetlila mi, aké vážne komplikácie som počas sekcie mala. Obrovská strata krvi, prekonaný šok, niekoľko transfúzii krvi a šikovní doktori, vďaka ktorým som z operačnej sály vyšla živá a s maternicou (šťastie v nešťastí, že sa im krvácanie podarilo zastaviť a nemuseli mi ju zobrať). Potom nasledovalo niekoľko dní v nemocnici, kde kontrolovali môj zdravotný stav. Uisťovali ma, že sa to nestalo mojou vinou, ani vinou nikoho iného, že je to nešťastná udalosť, ktorá zatiaľ nemá ani v lekárskych kruhoch vysvetlenie. Jednoducho sa placenta odtrhne od maternice a začne krvácať, tým pádom nemá bábätko prísun živín, resp. sa zadusí krvou nahromadenou v maternici. Po 5 dňoch ma prepustili. Odchádzali sme z nemocnice s prázdnymi rukami. Ťažko si dokáže človek predstaviť tú ťažobu na duši, ktorú sme mali ako osirelí rodičia. O pár dní nás čakal pohreb nášho dieťatka. 

Pre nás oboch bola obrovskou oporou rodina a najmä sme sa držali my dvaja navzájom. Nasledovali mesiace smútku, ktorý zmierňovala vďačnosť, že mňa doktori zachránili a nádej, že nás Boh deťmi požehná. O nášho anjelika sa teraz staral On. Práve viera v Boha mi pomohla prekonať toto ťažké obdobie. Ja som ten typ človeka, čo sa potrebuje o svojich pocitoch rozprávať a to som aj robila. Rozprávala som o tom čo cítim, o Ondrejkovi. Pretože on bol mojou súčasťou celých 9 mesiacov. Ak sa niekedy stretnete s osirelým rodičom, netvárte sa, že sa nič nestalo. Nebojte sa v ich prítomnosti hovoriť o ich bábätku, vysloviť jeho meno, pretože ono naozaj bolo. Dodnes som vďačná, keď sa o našom synovi rozprávame ako o niekom, kto tu naozaj bol. Bol tu  síce iba chvíľu, v brušku, no chýbať nám bude už celý život. Neprejde deň kedy by sme nemysleli na to, čo by bolo keby tu bol s nami. Ako by rástol, na koho by sa podobal, aký by bol? Na to už odpoveď nedostaneme. 

Istú dobu po cisárskom reze som neustále čítala na internete skusenosti iných žien, či rôzne vedecké články o abrupcii placenty.  Keby sa ma vtedy niekto opýtal, či chcem ešte otehotnieť, povedala by som, že hneď. Mala som obrovskú potrebu zaplniť svoje zlomené srdce novou nádejou. Dnes som rada, že sme si nechali čas na trúchlenie a vyrovnali sme sa so stratou. Ja som kvôli cisárskemu rezu nemohla otehotnieť hneď, pretože jazva by mohla rupnúť. Začala som opäť pracovať, no v hlave som stále odpočítavala dni, kedy sa môžeme opäť snažiť o bábätko. Vedela som, že sa to nemusí podariť na prvý krát. Podarilo sa na druhý :). Deväť mesiacov po strate Ondrejka som otehotnela. Druhé tehotenstvo bolo rovnako bezproblémové, ale psychicky veľmi náročné. Bolo to akoby som zadržiavala dych a nádych mal prísť až po pôrode zdravého dieťaťa. Veľa som oddychovala, rozmýšľala a modlila sa. Tento krát som mala naplánovanú sekciu. A tak sa nám, presne po 18 mesiacoch od smrti Ondrejka, dňa 28.2.2024 narodila zdravá dcéra Adelka. Každý deň odkedy sa narodila ďakujem Bohu za to, že je s nami. Mať zdravé a živé dieťa nie je samozrejmosť. O tom sme sa bohužiaľ presvedčili. 

Verím, že náš príbeh aspoň trošku pomôže osirelým rodičom zvládnuť situáciu. Nadýchnuť sa. Nie ste v tom sami. Boh nám nenaloží viac ako sme schopní zvládnuť. Vedzte, že odteraz máte svojho strážneho anjela, ktorý sa postará. Ak sa ma dnes niekto spýta, koľko máme detí, odpoviem dve. O jedno sa staráme my a to druhé sa stará o nás. Z neba. 

Zuzana